Na jar sme sa presťahovali do domu pri lese. Ticho, spev vtákov, vôňa borovíc — všetko sa zdalo dokonalé. Myslel som si, že sme konečne našli miesto, kde môže naše dieťa vyrastať pokojne, ďaleko od ruchu mesta.
Ale po týždni syn pribehol a kričal:
— Oci! Niekto žije pod verandou!
Vyšiel som, naklonil sa — a stuhol. V tieni, medzi starými doskami, ležal had. Dlhý, lesklý, s krásnym vzorom na chrbte. Nepohol sa, len nás pokojne pozoroval jantárovými očami.
— Nedotýkaj sa ho, — povedal som pokojne. — Je to len had.
— Nie je zlý? — spýtal sa syn, keď sa ku mne pritisol.
— Nie, ak ho nevystrašíš.
Chcel som zavolať odchytovú službu, ale syn to nedovolil.
— Oci, nie! Aj on potrebuje niekde žiť. Nebudeme mu prekážať.
Ustúpil som. Rozhodli sme sa jednoducho k verande neísť.
Ale o pár dní sa všetko zmenilo. Večer začalo pršať a všimol som si, že syn zasa stojí pri okne.
— Čo tam hľadáš?
— Vyšla von, — povedal. — A má malé.
Prišiel som bližšie a naozaj — pod lampou, na kraji verandy, ležal had a okolo neho sa hmýrilo niekoľko drobných hadíkov.
Prebehol mi mráz po chrbte, ale syn sa díval s obdivom:
— Je to mama! Chráni ich!
Odvtedy tam každý deň nosil mlieko a teplú vodu. Snažil som sa mu vysvetliť, že hady nepijú mlieko, ale on ma nepočúval.
— Musí len vedieť, že nie sme nepriatelia, — hovoril.
A potom sa stalo niečo, na čo nikdy nezabudnem.
Jedno ráno sme začuli hlasné šuštanie. Vybehol som a videl hada, ako sa plazí priamo k synovi. Stál nehybne. Chcel som zakričať, ale nestihol som.
Had sa zastavil pred ním a — na moje prekvapenie — zhodil kožu. Nová, hladká, lesklá — starú nechal pred dieťaťom a odplazil sa do lesa.
Syn ju zdvihol, usmial sa a povedal:
— Vidíš, oci? Nechala mi darček.
Nevedel som, čo odpovedať. Ale odvtedy sme ju už pod verandou nevideli.
O mesiac, keď sa syn hral v záhrade, som začul tiché šuštanie. Zo trávy sa vytiahol malý had. Rovnaká farba, rovnaké oči. Nebál sa — len sa na nás díval, akoby nás spoznal.
Syn zašepkal:
— To je jej dieťa. Prišlo sa rozlúčiť.
A vtedy som pochopil: príroda nie je desivá — len si vyžaduje úctu.
