Jej hlas a tvár si pamätajú celé generácie televíznych divákov. Nora Beňačková patrila medzi prvé interné hlásateľky Slovenskej televízie a pred kamerami strávila veľkú časť svojho profesionálneho života. Dnes má 81 rokov a jej každodennosť vyzerá úplne inak. Po vážnom páde, dlhom zotavovaní a rehabilitáciách už niekoľko mesiacov žije v domove pre seniorov. Napriek tomu hovorí o svojom súčasnom živote s vďačnosťou a tamojší program aj personál si pochvaľuje.
Keď sa obzerá späť, má za sebou množstvo príbehov, ktoré sa začali písať ešte v časoch čiernobieleho televízneho vysielania. Do interného stavu nastúpila v roku 1965, no jej cesta pred kamery vôbec nebola naplánovaná.
Pôvodne študovala hru na klavíri na konzervatóriu. Popri škole pomáhala profesorke Chladnej s prehliadkou záujmovej umeleckej činnosti mladých interpretov vo vtedajšej Tatra Revue, dnešnom divadle L+S. Keď konferansier ochorel, Nora ho zastúpila a odmoderovala celý program.
Práve tam si ju všimli ľudia z televíznej redakcie Lastovičky a Karol Rúd ju pozval na konkurz do pripravovanej súťaže. Najskôr však potrebovala povolenie zo školy, keďže študenti konzervatória nemohli bežne účinkovať mimo nej. Riaditeľ jej napokon súhlas dal.
Konkurz sa konal v bývalej modrej synagóge a pred Norou sedela komisia zložená zo Zory Bachnárovej, Ivana Úradníčka a Milana Slobodníka. Dostala neobvyklú úlohu – improvizovať na tému ihla. Keď už mala pocit, že povedala všetko, spomenula výraz „šivačka“, ktorým sa podľa nej ihla označovala v kraji pri Bánovciach, odkiaľ pochádzala jej stará mama. Komisiu tým pobavila a konkurz zvládla.
Ani potom však ešte nemala miesto isté. Prvou reláciou bola Televízna liga mladých a aj počas nej sa stále rozhodovalo o tom, či bude v televízii pokračovať. Začínala ako konferansierka, keďže moderátorská profesia v dnešnej podobe vtedy ešte neexistovala.
Hudby sa zároveň nevzdala. Po ukončení konzervatória potrebovala nastúpiť do zamestnania súvisiaceho so štúdiom. Počas relácie Autostop sa stretla s choreografom Jurajom Kubánkom. Keď zistil, že vyštudovala klavír, odporučil jej konkurz na miesto korepetítorky. Nora ho absolvovala v kaštieli v Rusovciach a prijali ju do SĽUK-u.
Istý čas tak kombinovala prácu v SĽUK-u s externou spoluprácou s televíziou. Situácia sa zmenila po ďalšom konkurze, keď dostala ponuku stať sa internou hlásateľkou. Napokon si musela medzi oboma cestami vybrať a rozhodla sa pre televíziu.
Zaradenie medzi prvé štyri interné televízne hlásateľky dodnes považuje za niečo, na čo je hrdá. Spolu s ňou tam pôsobili Blažena Kočtuchová, Jarka Košťová a Elena Galanová.
Práve Blažena Kočtuchová ju učila, ako správne pracovať s textom, kamerou a najmä s divákom. Nora si do programových listov zapisovala vlastné značky, ktorých význam poznali iba ony dve. Pomáhali jej pri interpretácii a príprave jednotlivých vstupov.
Začínala v období čiernobieleho vysielania, keď množstvo programov, športových prenosov aj spravodajstva išlo naživo. Podľa jej spomienok si práca vyžadovala maximálne sústredenie, no zároveň medzi kolegami vznikli vzťahy, ktoré v mnohých prípadoch prežili celé desaťročia.
Aj dnes dokáže vymenovať množstvo ľudí, ktorých počas kariéry stretla. Marcelu Laiferovú označuje za svoju druhú sestru a blízky vzťah má aj s Adou Strakovou. Spomína tiež na Karola Duchoňa, Karola Poláka, Gaba Zelenaya, Vilmu Jamnickú, Božidaru Turzonovovú či Marínu Kráľovičovú.
Svoje skúsenosti neskôr odovzdávala ďalším televíznym tváram. Do práce hlásateľky zaúčala napríklad Alenu Heribanovú, Renátu Brimich Špačkovú, Hanku Rapantovú či Ľuba Bajaníka. Pri prvej službe nových kolegov boli skúsení hlásatelia pripravení zasiahnuť, ak by bolo potrebné zastúpenie.
Silné väzby medzi niekdajšími kolegami pretrvali aj po skončení ich spoločnej televíznej éry. Po uvedení knihy Hlásateľky, ktorú Nora pripravila s Adou Strakovou pri 55. výročí ich spolupráce s redaktorkou Barborou Lauckou, sa bývalí kolegovia začali opäť pravidelnejšie stretávať. Podľa Beňačkovej si dnes píšu každý deň.
Počas televíznych rokov zažila aj množstvo nezvyčajných stretnutí. Medzi jej spomienkami zostal napríklad rozhovor s vtedy približne osemročným Tomášom Holým. Keď sa ho pýtala, ako sa cíti pred kamerami, chlapec jej pohotovo odpovedal, že rovnako ako ona. Nora na jeho prirodzenosť dodnes rada spomína.
Za svoju televíznu prácu získala aj Zlatého krokodíla. Ocenenie preberala spolu so Zdenou Grúberovou a Milošom Kopeckým.
Veľká zmena prišla v roku 2003, keď profesia televíznych hlásateľov zanikla. Pre Noru to znamenalo výrazný životný zlom. Z televízie vtedy odišlo viac ako tisíc pracovníkov vrátane ľudí z ďalších profesií. Ona však pri verejnom vystupovaní zostala a ďalej uvádzala vernisáže, koncerty či spoločenské a zábavné podujatia.
Oveľa osobnejšia skúška ju čakala až neskôr. Doma nešťastne spadla a vážne si poranila kostrč. Zranenie bolo podľa jej slov trieštivé a lekár jej vysvetlil, že zákrok by bol náročný, preto sa kosť musela postupne prirodzene zahojiť.
Nasledovalo obdobie, počas ktorého sa spočiatku prakticky nedokázala pohybovať a bola odkázaná na lôžko. Rehabilitovať začínala ešte v posteli. Až neskôr prišli prvé pokusy o chôdzu.
Používala veľké chodítko a aj prejdenie chodby tam a späť ju spočiatku úplne vyčerpalo. Pokrok však prichádzal postupne. Beňačková zdôrazňuje pomoc lekárov, sestier, opatrovateľov a rehabilitačných pracovníkov, vďaka ktorým sa znovu začala stavať na nohy.
Ani počas pobytov v zdravotníckych zariadeniach sa jej televízna minulosť úplne nestratila. Ľudia ju totiž niekedy nespoznali podľa tváre, ale vo chvíli, keď prehovorila, spoznali známy hlas. Práve vtedy si uvedomila, ako silno zostali televízni hlásatelia zapísaní v pamäti divákov.
Z náročného obdobia si odniesla dokonca nové priateľstvá. S ľuďmi na izbách sa rozprávala, smiala a s niektorými zostala v kontakte aj neskôr. Spomína napríklad na pani z rusínskeho prostredia, s ktorou počas novoročného obdobia počúvali folklór a rozprávali sa o tradičných jedlách vrátane mačanky.
Veľkou oporou bola aj rodina a susedia, ktorí jej pomohli už bezprostredne po páde. Osobitne spomína bratranca, doktora Jožka Beňačku, ktorého nazýva svojím anjelom strážnym. Podporu dostávala aj od sestry a ďalších blízkych.
Dnes už niekoľko mesiacov býva v domove pre seniorov. Novú etapu svojho života však neopisuje ako rezignáciu. Naopak, oceňuje ľudí, ktorí sa o obyvateľov starajú, aj program, ktorý majú k dispozícii. Veľkú hodnotu pre ňu majú zároveň spomienky na desaťročia pred kamerou a ľudí, ktorých počas nich spoznala.
Po kariére, ktorá sa začala ešte v časoch čiernobielej televízie, a po období, keď sa musela doslova krok za krokom znovu postaviť na nohy, tak Nora Beňačková vstúpila do ďalšej životnej kapitoly. Myslíte si, že práve schopnosť prijať veľkú životnú zmenu a stále si nájsť dôvod na radosť je väčším úspechom než všetky profesijné ocenenia?
Napíšte, ako jej príbeh vnímate vy. Radi si prečítame vaše názory v komentároch.
