Na javisku rozdávala úsmevy, jej piesne poznali celé generácie a muži jej ležali pri nohách. Lenže za úspechom jednej z najvýraznejších českých speváčok sa skrýva aj príbeh plný náročných rozhodnutí, nevydarených manželstiev a nečakaných životných zvratov. Yvetta Simonová, ktorá 4. novembra oslávila neuveriteľných 98 rokov, prežila takmer celé storočie. A hoci jej kariéra priniesla obrovské uznanie, v súkromí nemala vždy dôvod na úsmev. Dokonca aj meno, pod ktorým ju dnes poznajú milióny ľudí, vzniklo na popud legendárneho Jana Wericha!
Keď sa 4. novembra 1928 v Českom Brode narodila Yvetta Roubalová, nikto nemohol tušiť, že z nej raz vyrastie jedna z najznámejších tvárí československej populárnej hudby. Hudba ju sprevádzala od útleho detstva a už ako malé dievča sa venovala hre na klavíri. Jej otec však mal o budúcnosti dcéry trochu inú predstavu. Chcel, aby získala praktické vzdelanie a mala istotu stabilného zamestnania.
Yvetta preto vyštudovala obchodnú školu v Prahe, no svojej veľkej vášni sa odmietla vzdať. Popri štúdiu sa súkromne zdokonaľovala v speve pod vedením skúsených pedagógov. Medzi jej učiteľov patrili Jan Hilbert Vávra, Marie Fiedlerová aj taliansky spevák Fernando Carpi. Už vtedy bolo zrejmé, že hudba pre ňu nebude iba voľnočasovou záľubou.
Veľký životný zlom prišiel na konci druhej svetovej vojny. Po tragickej strate otca sa v roku 1945 spolu s mamou presťahovala do Bratislavy. Práve slovenská metropola sa stala miestom, kde dostala svoju prvú významnú umeleckú príležitosť.
Režisér Štefan Munk jej ponúkol úlohu Agafje v hudobnom spracovaní Gogolovej Ženby na Malej scéne bratislavského Národného divadla. Mladá speváčka tak začínala v operetnom a muzikálovom prostredí, hoci neskôr sa jej meno preslávilo predovšetkým v populárnej hudbe.
Po približne roku sa vrátila do Prahy. Postupne začala vystupovať s tanečnými orchestrami Zdeňka Bartáka a J. Procházku a jej kariéra sa začala rozbiehať. Zásadnú kapitolu otvorila v roku 1960, keď nadviazala spoluprácu s Orchestrom Karla Vlacha.
Ešte predtým sa však odohrala udalosť, ktorá navždy ovplyvnila jej umeleckú identitu. A hlavnú úlohu v nej zohral muž, ktorého meno poznal celý národ.
V roku 1949 sa Yvetta vydala za Františka Spurného, riaditeľa Lucerny. Ako vydatá žena používala priezvisko Spurná. Lenže keď začala spolupracovať s Janom Werichom, slávny herec a divadelník mal k jej menu výhrady.
Podľa Wericha nebolo priezvisko Spurná pre budúcu hviezdu dostatočne vhodné. Nešlo pritom iba o drobnú poznámku. Rozhodol sa jej pomôcť nájsť úplne nové umelecké meno.
Simonová neskôr v rozhovore s Karlom Šípom spomínala, ako jej Werich pripravil dlhý zoznam zahranične znejúcich mien. Medzi nimi sa opakovalo aj meno Simon. A práve to ju zaujalo natoľko, že si vybrala priezvisko Simonová.
Celá záležitosť však mala ešte jednu podmienku. Musela si zachovať iniciály Y. S., čo súviselo s jej vtedajším manželom. Tak vzniklo umelecké meno, ktoré ju sprevádzalo počas celej kariéry a pod ktorým sa zapísala do histórie českej hudby.
Kým profesionálny život naberal čoraz väčšie obrátky, ten osobný bol podstatne komplikovanejší.
Z manželstva s Františkom Spurným sa narodil syn Tomáš, no spoločný život manželov sa napokon skončil rozvodom. Yvetta neskôr skúsila manželské šťastie opäť, tentoraz so skladateľom Jaromírom Vomáčkom. Ani tento vzťah však nevydržal.
Speváčka sa nikdy netajila tým, že jej povolanie bolo mimoriadne náročné. Koncerty, vystúpenia, cestovanie a neustály pracovný kolotoč jej nechávali len málo priestoru na pokojný rodinný život. Sama s odstupom rokov priznala, že sa akoby vydala za svoje publikum.
Hudba pre ňu znamenala nielen vášeň, ale aj spôsob, ako sa uživiť. Zdôrazňovala, že sa musela vždy spoliehať predovšetkým sama na seba. A práve neustále pracovné povinnosti podľa nej výrazne prispeli k tomu, že jej súkromné vzťahy nevydržali.
Po dvoch rozvodoch vstúpil do jej života ďalší významný muž. Bol ním dirigent Karel Vlach, s ktorým ju spájala nielen hudba, ale aj dlhoročné osobné partnerstvo.
Hoci sa nikdy nezosobášili, zostali spolu až do Vlachovej smrti v roku 1986. Ich vzťah tak predstavoval jednu z najdlhších a najvýznamnejších kapitol jej súkromného života.
Zaujímavé je, že Yvetta neskôr s humorom poznamenala, že muži v jej živote mali spoločnú jednu vlastnosť. Všetci ju chceli nejakým spôsobom usmerňovať. Jeden bol manažér, druhý skladateľ a tretí dirigent. A do tejto skupiny zaradila dokonca aj svojho najznámejšieho speváckeho kolegu Milana Chladila.
Práve s ním vytvorila dvojicu, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou československej hudobnej scény. Ich spoločné vystúpenia, zohratosť a piesne si získali obrovskú popularitu. Publikum ich poznalo ako dvojicu, ktorá k sebe jednoducho patrí.
Lenže táto blízkosť mala aj svoju odvrátenú stránku. Mnohí ľudia boli presvedčení, že Simonová a Chladil tvoria pár aj mimo javiska. Niektorí ju dokonca oslovovali ako pani Chladilovú.
Skutočnosť však bola úplne iná. Milan mal vlastnú rodinu a ich vzťah bol pracovný a priateľský. Speváčka navyše priznala, že jej životní partneri na Chladila neraz žiarlili.
A dôvod? Na pódiu sa na ňu počas spoločného spevu často uprene pozeral. Publikum si tieto pohľady vysvetľovalo ako prejavy romantických citov. Yvetta však po rokoch prezradila oveľa prozaickejšie vysvetlenie.
Milan si totiž podľa nej nie vždy pamätal texty piesní. Keď sa na ňu tak sústredene díval, v skutočnosti jej odčítaval slová z pier, aby vedel pokračovať v speve. To, čo diváci považovali za romantické pohľady, teda malo čisto praktický dôvod.
Napriek všetkým nedorozumeniam ich spolupráca patrila k najúspešnejším v dejinách českej populárnej hudby. Spoločne naspievali množstvo obľúbených skladieb a pravidelne vystupovali pred televíznymi kamerami.
V roku 1973 sa objavili aj v televíznych recitáloch s názvom My dva a čas. Medzi ich známe spoločné piesne patria Děti z Pirea, Sentimentální, Ven, Amore, amore, Krásný román či práve My dva a čas.
Ich umelecké partnerstvo sa skončilo až v roku 1984, keď Milan Chladil predčasne zomrel.
Simonová však zanechala výraznú stopu aj ako sólová interpretka. Mimoriadne populárne sa stali jej piesne Whisky, to je moje gusto a Když v baru houstne dým, ktoré zazneli v kultovej filmovej komédii Limonádový Joe aneb Koňská opera.
O kvalite jej spevu svedčia aj prestížne ocenenia. V ankete Zlatý slavík obsadila druhé miesto v rokoch 1962, 1964 a 1965. V roku 1984 získala titul zaslúžilej umelkyne.
Jej nezameniteľný hlas a elegantný prejav si obľúbili celé generácie poslucháčov. Dokázala sa presadiť v čase, keď bola konkurencia na hudobnej scéne mimoriadne silná, a napriek osobným komplikáciám si vybudovala kariéru, ktorá pretrvala desaťročia.
S pribúdajúcim vekom však musela čeliť aj ďalším skúškam. Podstúpila operáciu srdca, trápili ju problémy s dolnými končatinami a absolvovala aj úpravu horných viečok. Ani tieto okolnosti ju však nepripravili o snahu zostať aktívna.
Ešte vo veku 96 rokov sa venovala pravidelnému cvičeniu. Zaujímavý je pritom jej postoj k samotnému starnutiu. Speváčka sa netajila tým, že pribúdajúce roky nepatria medzi jej obľúbené témy.
Dokonca si nevytvorila ani zvyk oslavovať vlastné narodeniny. Hoci jej životný príbeh je plný úspechov a výnimočných udalostí, samotné číslo vyjadrujúce vek pre ňu nie je dôvodom na veľké oslavy.
Dnes má Yvetta Simonová za sebou 98 rokov života, dve manželstvá ukončené rozvodom, dlhoročné partnerstvo s Karlom Vlachom a hudobnú kariéru, akú sa podarí vybudovať len málokomu. Prežila obdobia obrovskej popularity aj osobných sklamaní, no jej meno zostáva neodmysliteľne spojené s českou populárnou hudbou.
A možno práve v tom spočíva najväčší paradox jej osudu. Zatiaľ čo na javisku dokázala rozdávať radosť tisícom ľudí, v súkromí si musela svoje šťastie neraz komplikovane hľadať. Muži prichádzali a odchádzali, no hudba ju sprevádzala celý život.
Myslíte si, že Yvetta Simonová za svoju obrovskú kariéru zaplatila príliš vysokú cenu v osobnom živote, alebo by bez takého odhodlania nikdy nedosiahla svoje úspechy? Napíšte nám do komentárov, čo si o tom myslíte.
