„Dvaja priatelia, jedna strecha – čo by sa mohlo pokaziť?“ 🏠😳 V šesťdesiatke sme si mysleli, že bývanie spolu bude perfektný plán… až kým nás nezasiahla realita. Pozrite sa, ako sa to všetko vyvinulo v článku nižšie 👇
Môj priateľ a ja sme obaja v šesťdesiatke. Jedného dňa sme si sadli, všetko prebrali a rozhodli sa – prečo sa nesťahovať spolu a neprenajať jeden z našich bytov?
Očakávania
Videli sme v tom mnoho výhod:
- Obaja sme slobodní a v tomto veku nie je jednoduché nájsť partnera. Ak by sa nám to niekedy podarilo, vždy by sme mohli prehodnotiť situáciu s bývaním.
- Naše deti a vnúčatá žijú ďaleko, takže by boli radi, keby sme neboli osamelí.
- Pred rokmi sme spolu bývali, keď som mala malé dieťa, a hoci to nebolo vždy jednoduché, zvládli sme to.
- Spoločný život by nás zamestnával – upratovaním, varením a dokonca aj plánovaním kultúrnych výletov.
- Finančne by sme si rozdelili výdavky a prenajali jeden byt, čím by sme získali dodatočný príjem.
- A čo je snáď najdôležitejšie, vždy by sme mali niekoho nablízku v prípade choroby alebo núdze.
Znie to ako perfektný plán.
Realita
Prvý nesúlad sa objavil veľmi rýchlo: v ktorom byte budeme bývať? Každá z nás chcela zostať na známom mieste. Nakoniec som ustúpila, ale nie bez boja – nechcela som, aby si myslela, že vždy budem tá, kto robí kompromisy.
Ďalším problémom boli veci. Keď som začala sťahovať svoje veci, sťažovala sa, že mám príliš veľa harabúrd. Bála som sa, že niečo nechám u nájomníkov, tak sme si prenajali garáž, aby sme tam mohli uskladniť prebytočné veci.
Spočiatku som sa cítil skôr ako hosť v jej dome než ako rovnocenný partner. Naše zvyky sa nezhodovali – ona rada skladovala čistiace prostriedky na jednom mieste, ja som preferoval iné. Milovala určité jedlá, ktoré ja nemal rád, ale mlčal som a prispôsobil sa.
Potom prišiel skutočný problém: spanie. Mám ľahký spánok a ona zaspáva pri zapnutej televízii. Aj s ušnými zátkami som mal problém zaspať.
Snažili sme sa nájsť kompromis, ale postupne sa nahromadili drobné veci. Nakoniec bola podráždená a dokonca so mnou celé dni nehovorila. Lámala som si hlavu, čo som urobila zle, až som sa jednej noci rozplakala. Aj ona plakala a priznala, že ani sama nevie, prečo je taká nervózna.
Vtedy mi to došlo: ľudia potrebujú svoj vlastný priestor a svoje vlastné pravidlá. Spoločné bývanie príliš zaťažilo naše priateľstvo. Ukončili sme nájomnú zmluvu, presťahovali sa späť do svojich bytov a náš vzťah sa okamžite stal ľahším a šťastnejším.
Niekedy je lepšie stretávať sa často ako priatelia, než zdieľať jednu strechu.
👉 Čo si myslíte – skúsili by ste neskôr v živote bývať s blízkym priateľom?
