Keď som túto vetu počula od susedy, vo vnútri ma zamrazilo. „Má len deväť rokov a už kradne.“ Tak hovorila o chlapcovi z nášho dvora. Malý, chudý, s vlasmi trčiacimi na všetky strany a batohom, ktorý zdá sa zdedil po starších bratoch alebo od niektorého zo susedov. V jeho očiach bolo niečo zvláštne – zmes výzvy a túžby. Raz ukradne jablko v obchode, inokedy vytiahne hračku z cudzieho vrecka. Dospelí krútia hlavami: „Je stratený. Bude to len horšie.“ Ale nikto sa nepýta – prečo to robí?
Chlapca volajú Saša. Jeho matka má dve práce – cez deň pracuje v obchode a večer upratuje kancelárie. Otec už dávno zmizol, neplatí ani alimenty. Babka síce existuje, ale sama má čo robiť, aby sa o seba postarala: tlak, srdce, lieky. Večer chlapec zostáva sám. Nikto s ním nekontroluje úlohy, do školy chodí večne nepripravený. Učitelia to vzdali: „Je to ťažké dieťa, nemá zmysel.“ Spolužiaci sa smejú z jeho starých šiat, rodičia ostatných detí hovoria svojim: „Drž sa od neho ďalej, je to zlá spoločnosť.“ A tak deväťročnému chlapcovi zostáva len ulica. A ulica rýchlo učí: ak chceš rešpekt, vezmi si ho sám.
Keď kradne cudzie cukrovinky, nie je to chamtivosť. Keď vezme hračky inému, nie je to len túžba. Je to zúfalý pokus dokázať sebe a ostatným, že má nejakú hodnotu. Je to jeho volanie o pomoc. Akoby hovoril: „Pozrite sa na mňa! Som tu! Aj ja potrebujem niekoho vedľa seba!“ Ale namiesto odpovede sú len výkriky, tresty a vyhrážky. Nikto ho neobjal, nikto mu nepovedal: „Si dobrý, len to máš ťažké.“ Nerozumejú mu a on nevie vysvetliť, čo cíti.
V takýchto momentoch si myslím: ako je jednoduché dospelým nálepiť nálepku. „Zlodej, chuligán, beznádejný prípad.“ Ale veď on si sám nevybral, že sa narodí do rodiny, kde sú večery prázdne byty? Je to jeho vina, že mama nemá silu ani s ním hovoriť a babička nemá zdravie? Chcel snáď žiť bez podpory, bez vzoru, bez lásky?
Nedávno som bola svedkom jednej scény, ktorá sa mi vryla do pamäti. Saša sedel na lavičke vo dvore. Vedľa neho bola naša domovníčka, teta Galya. Ponúkala mu teplý koláčik a niečo mu rozprávala, gestikulujúc rukami. On ju počúval tak pozorne, akoby každé slovo bolo pre neho niečo veľmi dôležité. A po prvýkrát za dlhú dobu som videla, ako sa usmial. Jeho úsmev bol plachý, takmer detský, ale úprimný.
Vtedy som si pomyslela: možno sa ešte dá niečo zmeniť? Možno stačí dieťaťu jednoduchá pozornosť, starostlivosť, pár milých slov, aby prestalo kradnúť a začalo veriť, že je pre niekoho potrebné? Veď v tej chvíli, vedľa ženy, ktorá ho jednoducho pohostila koláčikom, nebol „chuligánom“ ani „zlodejom“, ale obyčajným chlapcom, ktorý túži po teple a láske.
