Keď môj syn dovŕšil šestnásť rokov, v dome začali skutočné búrky. Stal sa podráždeným, uzavretým, často sa so mnou hádal o čomkoľvek. Včera ešte chlapec, ktorý ma prosil, aby som ho naučil jazdiť na bicykli, sa zrazu premenil na mladíka, presvedčeného, že všetko vie lepšie.
Jedného večera sme sa pohádali kvôli maličkosti. Povedal som mu, že trávi príliš veľa času pri počítači. Prudko vstal, oči mu žiarili hnevom a zakričal:
„Ty nič nechápeš! Ty ma vôbec nepočúvaš!“
A potom hlasno zabuchol dvere.
Ostal som sám v kuchyni. V ušiach mi zvonili jeho slová. A vtedy ma to akoby udrelo: kedysi som hovoril to isté… svojmu otcovi.
Spomenul som si, ako som bol teenager. Otec mi vtedy pripadal ako človek z iného sveta – prísny, neústupný, večne zaneprázdnený. Požadoval, aby som mal výborné známky, pomáhal v domácnosti, bol „mužom“. A ja som chcel slobodu, hudbu, priateľov. Hádali sme sa rovnako, ako sa teraz hádam so svojím synom. A ja som tiež kričal: „Ty ma nechápeš!“
A teraz sa história opakovala – len sa vymenili úlohy.
Tej noci som dlho nespal. Spomenul som si, ako sme sa raz s otcom veľmi pohádali. Chcel som ísť s priateľmi na koncert, ale on mi to zakázal, lebo na druhý deň bol test. Zakričal som na neho, že ho nenávidím, a utiekol som z domu. Vrátil som sa ráno – nahnevaný, ale vnútri som sa trápil výčitkami svedomia. Sedel v kuchyni a mlčky pil čaj. Vtedy sme sa poriadne nerozprávali. A o rok neskôr zomrel. Infarkt. A dodnes ma bolí, že som mu nestihol povedať, že ho mám rád.
Syn so mnou dva dni nehovoril. Videl som, ako chodí zamračený, a srdce sa mi zvieralo. Chcel som k nemu pristúpiť, ale nevedel som, ako začať. Veď medzi nami vyrástla tá istá stena, ktorú som kedysi postavil medzi seba a otca.
Tretí deň večer som zaklopal na jeho dvere.
„Môžem?“ spýtal som sa.
Pokrčil plecami:
„Čo chceš?“
Posadil som sa vedľa neho a povedal:
„Vieš, keď som bol v tvojom veku, tiež som si myslel, že otec ma nechápe. A úprimne, naozaj ma vždy nechápal. Ale ja som sa tiež nesnažil ho počúvať. A teraz ľutujem, že som mu veľa vecí nepovedal.
Môj syn po prvýkrát za dlhú dobu zdvihol na mňa zrak. V jeho očiach nebola obvyklá výzva, skôr prekvapenie. Mlčal.
Pokračoval som:
„Môžeš sa na mňa hnevať, kričať. Ale vedz, že som na tvojej strane. Môžem sa mýliť, ale vždy ti chcem dobre.
A zrazu ticho povedal:
„Viem. Len… niekedy je to pre mňa také ťažké.“
Tieto slová boli ako nôž. Pochopil som: za jeho ostrosťou sa skrýva zmätenosť, osamelosť, túžba dokázať sám sebe, že je už dospelý. Ale v hĺbke duše je stále môj chlapec.
Rozprávali sme sa do hlbokej noci.
