Lise bolo len sedem rokov, keď sa jej život rozdelil na „pred“ a „po“. V ten večer sa rodina vracala domov zo sviatkov. Jazdili po osvetlenej diaľnici, smiali sa a diskutovali o tom, čo si zajtra kúpia na jarmoku. Liza sedela vzadu a objímala plyšového zajaca. Všetko bolo také bežné a šťastné.
Ale jeden okamih všetko zmenil. Do ich auta narazil nákladný automobil idúci vysokou rýchlosťou. Kovový rachot, výkriky, zápach benzínu. Liza si pamätala len to, ako ju prudko hodilo dopredu a v tme niekto zakričal. Potom nastalo ticho.
Prebrala sa v nemocnici. Mama ležala vedľa nej, celá zabalená v obväzoch, ale živá. Otec už nebol.
Od toho dňa Lisa prestala rozprávať. Mohla počuť a rozumieť, mohla písať, kývať hlavou alebo krútiť hlavou. Ale jej hlas akoby zmizol.
Najprv lekári hovorili, že je to dočasné: „Psychika sa bráni.“ Ale týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom – a Liza nepovedala ani slovo. Mama ju vodila k psychológom, logopédom, neurológom. Všetci len rozpačito krútili hlavami: dievča je zdravé, ale mlčí.
Dom sa naplnil dusivým tichom. Mama sa snažila rozprávať, ale ako odpoveď počula len ticho a klepanie ceruzky po zošite, kde Liza písala krátke odpovede. Úsmev zmizol z jej tváre. Dokonca aj hračky, kedysi obľúbené, ležali bez povšimnutia zaprášené.
Jedného dňa suseda priniesla v náručí malú chumáč vlny – chudé mačiatko, ktoré našla na ulici.
„Vezmite si ho,“ povedala, „možno to vašej dcére pomôže.“
Mama chcela odmietnuť: starať sa o zviera v ich situácii sa zdalo nemožné. Ale Liza uvidela mačiatko a po prvýkrát za dlhú dobu sa usmiala. Jej oči sa rozžiarili. Dievčatko opatrne natiahlo ruky, pritlačilo mačiatko k hrudi a ono začalo mňaukať.
Mačiatko nazvali Timka.
Od toho dňa sa v dome akoby rozsvietilo svetlo. Liza nosila Timku po byte, šepkala mu do ucha, hladkala ho a ukladala ho vedľa seba spať. Stále mlčala k ľuďom, ale s ním rozprávala – ticho, sotva počuteľne, ale predsa slovami.
Mama prvýkrát počula jej hlas v noci. Prebudila sa na podivný zvuk a pozrela do izby. Liza sedela na posteli, hladkala mačiatko a šepkala:
„Neodídeš, však? Budeš vždy so mnou?“
Mame sa zaliali oči slzami. Zatvorila dvere a potichu sa rozplakala. Bol to prvý záblesk nádeje.
Každým dňom Lisa hovorila čoraz viac – najskôr len s Timkom, potom s mamou. Jej slová boli nerovnomerné, niekedy šepkané, ale bol to skutočný hlas.
A potom sa stalo zázrak.
Jedného dňa sa Timka pri hre zamotal do záclony a visel, mávajúc labkami. Liza sa najprv zľakla, ale potom sa tak nahlas rozosmiala, že jej smiech sa rozliehal po celom byte. Mama pribehla na zvuk a zamrzla: jej dcéra sa smiala po prvýkrát za dlhé mesiace.
