Stalo sa to v januári, keď boli také mrazy, že dych sa hneď menil na bielu paru. Pri našom vchode sa objavil pes. Nedá sa povedať, že bol úplne úbohý – skôr unavený. Strednej veľkosti, červeno-sivý, s odreným uchom a ostražitými očami. Neháňal a nepribližoval sa k ľuďom, len sedel pri dverách, mžikal očami od zimy a občas sa triasol celým telom.
Susedovia ho najprv vyhnali. Jeden muž povedal: „Zase túlavý pes! Teraz všetko znečistí.“ Iná žena reptala: „Ešte aj blchy prinesie.“ Ale ako to býva zvykom, už o pár dní mu niekto začal nechávať jedlo. Najprv kôrku chleba, potom misku kaše. Ja sama som mu po návrate z práce priniesla kúsok kurčaťa. Jedol mlčky, bez zdvihnutia hlavy, ale v jeho pohľade bolo niečo, čo mi hneď zlomilo srdce.
Tak sa pes stal „naším“.
Deti na dvore mu dali meno – Šarik. Zvykal si na nás pomaly. Týždne sa k nám nepribližoval, spal na rohožke pri vchode, ale nikam neodchádzal. Zdalo sa, že si vybral práve náš dom.
Jedného večera som sa vrátila neskoro a pri vchode som počula tiché vrčanie. Prisunula som sa bližšie a uvidela som takýto obraz: nejaký opitý muž sa snažil otvoriť dvere, a pes stál oproti nemu a nepustil ho ani o krok. Muž mávol rukou, zamumlal niečo nahnevane a odišiel. Keď som sa priblížila, Šarik ustúpil nabok, posadil sa a pozrel na mňa svojimi tmavými očami. V tom momente som po prvýkrát pocítila, že nás stráži.
Jaro prinieslo nové rozhovory. Niektorí susedia začali protestovať: „Koľko tu ešte bude? Treba zavolať do útulku.“ Iniciatívna suseda dokonca zavolala, ale odpovedali jej, že nemajú miesto. A ja som vedela pravdu: dospelý pes, navyše túlavý, tam nemá takmer žiadnu šancu. Šteniatka si rýchlo rozberajú, ale dospelí mesiace sedia v klietkach a čakajú. Niekedy bez konca.
Stále som premýšľala: „A čo ak patrí niekomu? A čo ak sa nájde jeho majiteľ?“ Ale nemal obojok a v meste nebolo žiadne oznámenie. A tak som sa rozhodla. Pustila som ho do bytu.
Prvý večer sa správal divne – hneď si ľahol k dverám a nehýbal sa, akoby chápal, že v dome je „cudzí“. Položila som mu starú deku a dala mu misku. Opatrne sa najedol, napil a znova si ľahol k dverám, kde prespal celú noc.
Každým dňom sa menil. Ukázalo sa, že je neuveriteľne vychovaný: nelez na gauč, neberie jedlo zo stola, čaká na prechádzku. Vzala som ho k veterinárovi, dala mu očkovať a kúpila obojok. Vtedy som mu dala nové meno – Baron. Je to smiešne, ale sedelo mu to dokonale: chodil po dvore dôležito, s hrdou hlavou, ako skutočný pán života.
Baron sa stal súčasťou môjho života. Ráno ma budil jemným dotykom labky. Večer ma čakal pri dverách, ako keby čakal celý deň. Sprevádzal ma do obchodu a trpezlivo čakal pri vchode. Dokonca aj susedia, ktorí predtým reptali, začali sa usmievať: „No, váš strážca stráži celý dvor.“
A naozaj, stal sa strážcom. Niekoľkokrát som videla, ako vrčal na podozrivých ľudí pri vchode. Ale zároveň bol milý k deťom: nechal sa hladkať, jazdiť na ňom ako na koni.
Uplynuli dva roky. Teraz je ťažké si predstaviť, ako sme bez neho žili. Baron pozná všetky naše zvyky, rozumie nám na pol slova. Niekedy, keď sedím vedľa neho, premýšľam: veď mohol tú zimu zmrznúť, mohol ho zraziť auto, mohol zmiznúť bez stopy. Ale z nejakého dôvodu si vybral práve náš dom.
A ja som pochopila: aj zvieratá si vyberajú. Nie vždy ich zachraňujeme my – niekedy oni zachraňujú nás.
Teraz viem, že ľahostajnosť je to najhoršie. Jedno jednoduché rozhodnutie „zastaviť sa a pomôcť“ môže zmeniť niečí osud. A tvrdý nos, teplé labky a pohľad plný dôvery sú väčšou odmenou ako akákoľvek vďaka.
