Anna nikdy nemala rada november. Dni sú krátke, obloha je nízka a sivá, a večery sa vlečú v tichu, keď ani televízia nezachráni pred osamelosťou. Po rozvode jej život plynul jednotvárne: práca, zriedkavé návštevy priateliek, knihy pred spaním. Dom sa pre ňu stal pevnosťou a zároveň väzením – bezpečným, ale príliš prázdnym.
Tej noci sa už chystala ísť spať, keď zazvonil zvonček pri dverách. Ostrý, naliehavý. Zľakla sa – hodiny ukazovali takmer polnoc. „Kto môže prísť tak neskoro?“ pomyslela si. Srdce jej začalo biť rýchlejšie. Pristúpila k dverám, ale neponáhľala sa otvoriť. Zvonček zazvonil znova, tentoraz dlhšie, naliehavo, akoby človek za dverami nemal v úmysle odísť.
Anna pritisla ucho k kukátku. Na schodisku stál mladý muž v tmavej kapucni. Bol mokrý, kvapky dažďa sa leskli na jeho bundu. Tvár mu takmer zakrýval tieň, ale pohľad mal priamy a nejako podivne známy.
„Prepáčte…“ povedal hlucho. „Ste Anna Petrovna?“
„Áno,“ odpovedala neisto.
Chlapec si sňal kapucňu a Anna sa zadýchala. Pred ňou stál mladík vo veku dvadsať rokov s hnedými očami. Tieto oči boli presne také isté ako oči jej prvého manžela – toho, ktorého nevidela už viac ako dvadsať rokov.
„Ja… som váš syn,“ povedal ticho.
Anne sa zakrútila hlava a sotva sa udržala, aby nespadla. Syn? Ale to nie je možné. Jej dieťa zomrelo pri pôrode. Tak to povedali lekári. Všetky tie roky ho nosila v srdci, mysliac si, že jeho život sa skončil, ešte skôr ako začal.
„To je omyl,“ zašepkala. „Moje dieťa neexistuje.“
Chlapec vytiahol z vnútorného vrecka starú, zažltnutú fotografiu. Bola na nej Anna – úplne mladá, v pôrodnici, s dieťaťom v náručí. Fotografia, ktorú stratila pred mnohými rokmi.
Sĺzy jej samy vytekali z očí. Pozerala na fotografiu a chápala, že to nie je podvod. To je jej syn.
Mladík rozprával svoj príbeh. Volal sa Pavol. Vyrastal v pestúnskej rodine v inom meste. Vždy vedel, že je pestúnsky, ale rodičia dlho skrývali pravdu. Až nedávno náhodou našiel dokumenty, kde bolo uvedené meno jeho skutočnej matky – Anna Petrovna. Hľadal ju niekoľko mesiacov. A teraz stál na jej prahu.
Anna neverila svojim ušiam. Všetko v nej kričalo: „To je sen!“ Trasúcimi rukami sa dotkla jeho tváre, akoby sa bála, že zmizne. Nezmizol.
Sedeli v kuchyni až do rána. Anna plakala a smiala sa zároveň, a Pavel rozprával, aké bolo jeho detstvo. Náhradní rodičia boli jednoduchí robotníci, vychovávali ho, ako vedeli, ale on sa vždy cítil ako cudzinec. Jeho detské spomienky na „nejakú ženu“ v bielom, ktorá ho držala v náručí, ho prenasledovali celý život. Teraz pochopil, že to bola Anna.
Keď ho počúvala, Anna cítila nielen radosť, ale aj zlosť. Jej dieťa bolo unesené. Prečo lekári vtedy povedali, že je mŕtvy? Kto za ňu rozhodol, že nemá vedieť pravdu? Tieto otázky ju trápili a odpovede na ne možno neexistovali. Ale v tej chvíli nemali význam.
Ona ho znova a znova objímala, vdychovala vôňu jeho vlasov, akoby chcela dohnať všetky roky odlúčenia.
„Odpusť mi,“ šepkala. „Musela som ťa nájsť…“
„Nie si v ničom vinná,“ odpovedal. „Si moja mama. A to nám už nikto nevezme.“
Keď sa rozbrieždilo, Anna pochopila, že jej život sa zmenil. Osamelosť, ktorá trvala dlhé roky, zmizla v jednej chvíli. Teraz mala opäť zmysel – svojho syna.
Ale spolu s radosťou prišiel aj iný pocit: strach, že ho opäť stratí.
Niekedy sa najdesivejšie tajomstvá odhalia vtedy, keď to najmenej čakáme. Prinášajú bolesť a zároveň nádej. Osud vzal Anne dvadsať rokov materského šťastia, ale dal jej druhú šancu.
A teraz vedela, že túto šancu si nenechá ujsť.
