Tej noci sa Anya vracala domov neskoro. Bol december, pod nohami vŕzgal sneh a studený vzduch pálil pľúca. Pri vchode si všimla vychudnutého psa. Sedel pri stene, triasol sa a tlačil labky k bruchu. Mal také smutné a unavené oči, že sa žene zovrelo srdce.
Najprv Anya prešla okolo. Ale keď otvorila dvere, počula tiché kňučanie. Zastavila sa, obzrela sa a zrazu pocítila niečo zvláštne – akoby ten pohľad nežiadal len jedlo, ale aj záchranu.
Anya žila sama. A hoci mala doma teplú posteľ a horúci čaj, vrátiť sa tam sama sa jej v tých dňoch zdalo obzvlášť ťažké. Povzdychla si, vrátila sa a povedala:
„Poďme, kamarát. Aspoň na jednu noc.“
Pes, akoby rozumel každému slovu, vstal a neisto vošiel do vchodu.
Doma mu rozložila starú deku, naliala vodu a postavila misku s jedlom. On hladne jedol a potom si hneď ľahol k dverám, akoby strážil. Anya prvýkrát po dlhom čase zaspala pokojne, cítiac vedľa seba zvláštne teplo.
Ale v noci ju zobudilo štekanie. Hlasné, zlé, zúfalé. Vyskočila z postele – srdce jej bilo. Pes stál pri dverách, s naježenou srsťou, vrčal a vrhal sa na dvere, akoby za nimi niekto bol.
O sekundu neskôr Anya počula tichý zvuk – pokus otvoriť zámku zvonku. Zmeravela. Niekto sa pokúšal vniknúť do jej bytu.
Štekot neutíchal. Pes vrčal tak, že sa zdalo, ako keby bol pripravený rozbiť dvere. Za ňou sa ozvali kroky, potom zvuk kovu a potom všetko utíchlo.
Anya sa triasla od strachu, pritisla si telefón k hrudi, ale neodvážila sa ani pristúpiť k kukátku. Až po niekoľkých minútach zavolala políciu.
Keď prišla hliadka, povedali jej, že za posledné týždne došlo v ich štvrti k viacerým prípadom vlámaní. Zlodeji si vyberali byty, kde bývali samy ženy.
„Máte šťastie, že máte psa,“ povedal jeden z policajtov, pozeral na vrčiaceho „strážcu“. „S najväčšou pravdepodobnosťou sa sem už nevrátia.“
Anya si kľakla a objala svojho záchrancu. Po prvýkrát za celú noc sa uvoľnil a dôverčivo sa jej dotkol ňou hlavou.
Na druhý deň Anya pochopila, že to nebola náhoda. V ten večer sa jej nezľutoval len bezdomovec – on sa stal jej strážnym anjelom.
Odvtedy pes zostal bývať u nej. Nazvala ho Šanca. Pretože práve vďaka nemu dostala druhú šancu – žiť bez strachu, veriť v dobro a pamätať si: niekedy pomoc prichádza z miesta, odkiaľ ju vôbec nečakáte.
