Rodina Petrovičových mala mačku Murku – veľkú pruhovanú miláčiku domu. Mala už dvanásť rokov a za tie roky sa stala skutočným členom rodiny. Zvyčajne mala pokojný deň: spala na kresle, lenivo sa pretiahla na parapete alebo prišla otierať sa o nohy a žobrala o kúsok salámy. Zdalo sa, že vek ju urobil múdrou a trochu lenivou.
Ale jeden jej zvyk desil členov domácnosti. Každú noc, presne v rovnakom čase, Murka išla do obývačky a posadila sa k zadnej stene. Nehybne hľadela do rohu – celé hodiny, bez pohybu a bez jediného zvuku. Len chvost sa jej jemne chvel, prezrádzajúc napätie.
Spočiatku Petrovi to brali na ľahkú váhu: „No čo už, mačky majú svoje zvláštnosti.“ Ale po pár týždňoch sa situácia prestala zdať neškodná. Niekedy Murka začala syčať do prázdna. Jej srsť sa naježila, uši pritisla k hlave a pohľadom akoby sledovala niekoho neviditeľného. Jednej noci otec zapol svetlo a rýchlo pristúpil k rohu, ale tam nebolo nič – ani pavučiny, ani myši, ani štrbiny.
„Možno počuje to, čo my nepočujeme,“ navrhla matka a snažila sa hovoriť pokojne, hoci jej hlas sa triasol.
Ale noci sa čoraz častejšie menili na mučenie. Rodina sa bála ísť do obývačky, kým Murka opäť nezačala svoju tichú „službu“.
Jednej noci sa rozhodli urobiť kontrolu. Nainštalovali kameru v obývačke, zhasli svetlo a odišli do susednej izby, aby mohli pozorovať. Presne o polnoci Murka, ako načas, prišla do rohu a posadila sa. Na zábere bolo vidieť, ako jej oči žiaria v tme. A zrazu sa kamera jemne zachvela, akoby ju niečo neviditeľné zasiahlo. V tom momente sa na sekundu objavila podivná škvrna pripomínajúca tieň ľudskej postavy.
„Videla si to?!” zašepkal syn, schúlený pri matkinom ramene.
„Videla som to,” odpovedala ticho a na tvári mala výraz hrôzostrašného úžasu.
Všetci stuhli.
Na druhý deň otec trval na svojom: „Prestaňte sa báť. Musíme zistiť, čo to je.“ Začali presúvať nábytok. A keď odsunuli ťažkú skriňu, objavili zvláštny detail: v stene sa skrývali malé dvierka, nízke a úzke, akoby pre dieťa. Všetkým sa rozbúchalo srdce. Dvierka boli zamknuté hrdzavým háčikom, ale stačilo ho ohnúť a dvierka sa so škripotom otvorili.
Za nimi sa nachádzal úzky tmavý priechod vedúci do malej miestnosti bez okien. Vo vnútri boli zaprášené staré debny pokryté pavučinami. Vzduch bol zatuchnutý, ťažký, akoby tam nikto neotváral už desaťročia. V jednej z debien našli detské veci: plyšového medvedíka bez oka, autíčko s odlomeným kolesom a niekoľko zažltnutých fotografií. Na fotografiách bol asi sedemročný chlapec a staršia žena, pravdepodobne jeho babička.
