Sam sa potápal už roky. Koralové útesy, vraky lodí, jaskyne – myslel si, že už videl všetko.
Až do toho popoludnia.
Bol asi desať metrov pod hladinou a plával nad pieskovým dnom, keď v diaľke zbadal niečo podivné. Najprv si myslel, že je to kúsok vraku. Ale keď sa priblížil, srdce mu začalo búšiť.
Nebola to časť lode.
Boli to dvere.
Drevené dvere, stojace vo vzpriamenej polohe v piesku, ošúchané, ale nepoškodené. Na ich povrchu sa držali barnacles a okolo rámu sa lenivo vinuli morské riasy. Ale boli voľne stojace – neboli pripevnené k žiadnym stenám ani konštrukciám. Len dvere, stojace tam, kde by žiadne dvere nemali byť.
Sam sa vznášal pred nimi a z jeho regulátora stúpali bubliny. Jeho mozog mu kričal, aby sa vrátil. Ale zvedavosť ho tam držala.
Potom si všimol niečo, čo mu zvrtlo žalúdok.
Dvere boli pootvorené. A cez škáru prenikalo svetlo.
Nie slnečné svetlo.
Teplá, zlatistá žiara, ako lampa v niečej obývačke. Takmer rozoznal tvar stoličky.
Ruka sa mu triasla, keď natiahol ruku. Kľučka bola studená ako kov pod jeho rukavicou. Dvere zavŕzgali, pod vodou to znelo ako tlmené stonanie, a otvorili sa dokorán.
Na zlomok sekundy to Sam jasne videl: útulná izba s kobercom, policami a fotografiami na stenách. Miesto, ktoré nemalo čo robiť na dne mora.
Potom sa vo vnútri pohla tieň.
Sam sa prudko odtiahol. Dvere sa zabuchli s takou silou, že rozvírili piesok okolo nich.
A keď zamrkol, bolo to preč.
Morské dno bolo prázdne. Len piesok a voda sa tiahli do diaľky.
Sam tam plával, dýchal ťažko a bubliny stúpali nahor. Nikomu to nepovedal.
Ale o niekoľko týždňov neskôr, keď vyvolal svoju podvodnú kameru, stuhla mu krv v žilách.
V rohu jednej fotografie – tesne za ním – stáli dvere.
Mierne pootvorené.
