Emma sa prebudila, lapajúc po dychu, celá spotená, so srdcom bijúcim, ako keby zabehla maratón. Ale nebola to obyčajná nočná mora. Nebol to ani sen.
Spomínala si na veci – jasné, podrobné spomienky – ale neboli jej. Teplý smiech muža pri raňajkách. Zlatý snubný prsteň na jej prste. Malý modrý domček s odlupujúcou sa farbou a hojdačkou na verande, ktorá vŕzgala, keď fúkal vietor.
Problém bol jednoduchý: Emma nikdy nebola vydatá. Žila sama v mestskom byte, obklopená susedmi, s ktorými takmer nekomunikovala. Muž, na ktorého si spomínala, manžel z jej spomienok, neexistoval. Aspoň nie v jej svete.
Prvých pár hodín sa to snažila ignorovať. Možno to bol len sen, ktorý sa jej príliš vryl do pamäti. Možno jej mozog si z nej robil srandu. Ale detaily nezmizli. Pamätala si zvuk otvárania zásuviek, vôňu starých kávových zŕn, vŕzganie sieťových dverí.
Bolo to príliš reálne. Príliš ostré.
Vygooglila mesto, ktoré sa neustále objavovalo v jej spomienkach – malé miesto, v ktorom nikdy nebola, dve hodiny jazdy od nej. Takmer zavrela notebook, keď sa v zozname objavil presný názov ulice.
Elmwood Avenue. Dom č. 14.
Ruky jej triasli na volante, keď tam na druhý deň ráno šoférovala. S každým kilometrom sa jej žalúdok sťahoval čoraz silnejšie, ako keby sa blížila k niečomu, čoho sa nemala dotknúť.
A potom ho uvidela.
Malý modrý domček. Hojačka na verande. Ošúchaná farba. Presne tak, ako si to pamätala.
Emma zastavila, neschopná dýchať. Zašepkala si: „Je to skutočné. Je to skutočné.“
Nemala v úmysle vystúpiť z auta. Stačil jeden pohľad. Dôkaz, že nezbláznila. Dôkaz, že sa stalo niečo nemožné.
Ale v tom sa otvorili vchodové dvere.
Vyšiel z nich muž. Keď ju uvidel, zamrzol. Jeho tvár zbledla a potom sa skrútila od niečoho medzi hrôzou a smútkom.
„Emma?“ zašepkal, akoby vyslovenie jej mena spôsobovalo bolesť.
Vystúpila z auta, slová jej uviazli v hrdle. „Ja… ja vás poznám?“
Jeho oči sa naplnili slzami. Hlas sa mu zachvel.
„Si moja žena.“
Emma pocítila, ako jej stuhla krv v žilách.
Chcela utiecť, ale nohy jej neposlúchali. Chcela kričať, ale hlas jej neposlúchal. A vtedy sa z domu ozval detský hlas:
„Mama?“
