Marina vždy verila, že jej manželstvo je postavené na dôvere. Ona a jej manžel Igor žili spolu viac ako desať rokov. Mali útulný byt v starej štvrti, obľúbenú chatu s jabloňovým sadom a deväťročnú dcéru Soniu, pre ktorú žili. Večer sa schádzali v kuchyni, smiali sa, diskutovali o plánoch a snívali. Všetko sa zdalo správne, skutočné a pevné.
Jedného jesenného dňa sa Marina rozhodla prebrať staré krabice na povale. Nahromadilo sa tam veľa vecí, ktoré zostali po Igorových rodičoch. Najprv rozložila knihy, krištáľ, zožltnuté noviny. A potom na dne jednej krabice zbadala starý album s popraskanou obálkou. „Rodinné fotografie“ bolo napísané na nálepke.
Marina zišla dole, odfúkla prach a posadila sa za stôl. Prvé stránky nevyvolávali podozrenie: svadba jeho rodičov, školské fotografie, sviatky. Ale bližšie ku koncu, medzi vyblednutými fotografiami, uvidela fotografiu, z ktorej sa jej zatočila hlava.
Na fotke bol Igor. O desať rokov mladší, s krátkym strihom, v svetlej košeli. Ale hlavne – nebol sám. Vedľa neho stála neznáma žena, tmavovlasá, krásna, s otvoreným úsmevom. Držali sa za ruky. A vedľa nich stál kočík, v ktorom sedelo dieťa.
Marina si priložila fotografiu bližšie k očiam. Dieťa malo asi dva roky. A zrazu pocítila, ako jej po koži prebehli zimomriavky: chlapec mal rovnaké oči ako jej dcéra Sonya. Tie isté veľké zrenice a smiešnu jamku na líci.
Marinino srdce začalo divoko biť. Odložila fotografiu, ale potom ju znova vzala do ruky, akoby sa bála, že sa mýlila. Ale nie, na fotografii bol práve jej manžel.
Večer, keď sa Igor vrátil z práce, Marina to nevydržala. Položila fotografiu pred neho na stôl.
„Čo to znamená?“ jej hlas sa triasol.
Igor sa pozrel na fotografiu a zbledol. Zdalo sa, že z jeho tváre zmizla všetka farba. Posadil sa, zakryl si tvár rukami a dlho mlčal. Marina čakala každú sekundu a toto ticho bolo horšie ako akékoľvek slová.
„To je… môj predchádzajúci život,“ napokon povedal. „Pred tebou.“
Marina nemohla uveriť. Pozerala na neho, ako keby ho videla prvýkrát.
„Mal si… rodinu?“ Jej hlas sa zlomil.
Igor prikývol.
„Bol som mladý, horúci. Vzali sme sa skoro. Hádali sme sa. Ona odišla. Snažil som sa ju získať späť, ale… potom som odišiel. A viac som ich nevidel.“
Marina cítila, ako sa jej vnútri všetko rúca. Koľko rokov spolu žili? Desať! Koľkokrát sa ho pýtala na minulosť, a on len mávnutím ruky odpovedal: „Nič zaujímavé.“ A teraz sa ukázalo, že jej manžel má dieťa… dospelého syna, ktorý má už určite viac ako pätnásť rokov.
Zovrela fotografiu tak silno, že jej nechty sa zaryli do papiera.
„Prečo si mi to nepovedal?“ Jej hlas bol tichší ako šepot, ale bolo v ňom viac bolesti ako v kriku.
Igor sklonil hlavu.
„Bál som sa, že ťa stratím. Myslel som, že ak ti to poviem, všetko sa zmení.“
Marina odišla do spálne a nechala ho v kuchyni. Celú noc sa prehadzovala a pred očami sa jej zjavoval chlapec z fotografie. Jeho oči. Ten istý úsmev. Igor to skrýval celý čas. A ak bol schopný skrývať takéto veci, čo ešte mohol skrývať?
Na druhý deň Marina znova vzala album. Pozerala si každý detail na fotografii. Žena vedľa Igora vyzerala šťastná. A chlapec v kočíku držal v rukách malé autíčko. Marina pocítila zovretie srdca: toto dieťa je súčasťou jej manžela, súčasťou jeho minulosti, ktorú teraz nie je možné vymazať.
V tom momente pochopila, že život ich rodiny už nikdy nebude taký, ako predtým.
