Vždy som rád cestoval sám. V samote je niečo zvláštne: počujete každý šelest lesa, všimnete si najmenší pohyb lístia a cítite dych samotnej prírody. V tom roku som sa rozhodol ísť do Nórska. Chcel som prejsť pozdĺž fjordov, nadýchať sa studeného vzduchu a konečne byť sám so sebou.
Na tretí deň výletu som vyšiel k rieke. Voda tiekla rýchlo, bola ľadová a jej šum napĺňal celé okolie. Posadil som sa na kameň, vytiahol termosku s kávou a pozeral som na hladinu. A zrazu som v prúde zbadal niečo tmavé. Najprv som si pomyslel, že je to kmeň. Ale o sekundu mi srdce spadlo do pät: bolo to malé telo medvieďa.
Mlátil sa, labky bezvládne rozrážali vodu, hlavička sa ponárala pod hladinu. Bez rozmýšľania som si zhodil batoh a skočil. Chlad mi udrel do pľúc tak, že mi vyrazil dych. Zdalo sa, že rieka sa ma sama snaží stiahnuť dole. Ale ja som vesloval zo všetkých síl.
Keď som sa dostal k medvedíkovi, už sa takmer nehýbal. Chytil som ho za kožu, pritisol k hrudi a plával späť. Každá sekunda trvala večnosť.
Na brehu som ho položil na trávu a začal ho trieť. Bol studený ako ľad. Minúta – ticho. Druhá – tiež nič. A zrazu sa chrapľavo nadýchol. Potom zapískal. Rozosmial som sa, ani som si nevšimol, ako mi po tvári tečú slzy.
Triasol sa, zovrel pazúrikmi moju bundu, akoby chápal, že ho zachránili. Ohlédol som sa – nikde nikto. Len les a šum rieky.
Ale hneď som si spomenul: kde je medvieďa, tam je aj matka. Stretnutie s medvedicou znamená istú smrť. Opatrne som ho položil na zem a urobil krok späť. Ale mláďa zdvihlo hlavu a žalostne zaštekalo.
A vtedy som počul praskanie konárov. Zmeravel som. Z lesa vyšla obrovská hnedosivá medvedica. Jej oči žiarili. Šla priamo k nám.
Stál som a pripravoval sa na najhoršie. Ale ona sa nevrhla na nás. Pristúpila k mláďaťu, očuchala ho a potom zdvihla pohľad na mňa. Bol to dlhý, ťažký pohľad – nie zvierací, ale takmer ľudský. Akoby sa snažila niečo povedať.
Nedýchal som. Nakoniec strčila mláďa nosom a odišli do lesa.
Ostal som sedieť na brehu, trasúc sa od zimy a adrenalínu. Myslel som si: tak, príbeh sa skončil. Ale mýlil som sa.
O tri dni som znova išiel po chodníku pri tej istej rieke. A zrazu som za sebou počul kroky. Otočil som sa a zamrzol: pár metrov odo mňa stála tá istá medvedica. Vedľa nej – už čulý a živý medvedík.
Zostal som stáť, pripravený na čokoľvek. Ale ona sa mi znova pozrela priamo do očí. V jej pohľade nebola zlosť. Bolo tam… uznanie. Zostala stáť len pár sekúnd, potom sa otočila a odišla. Ale mláďa, skôr ako zmizlo v lese, sa zastavilo a pozrelo sa na mňa. A ten pohľad si pamätám dodnes.
