Malo to byť dokonalé leto.
Prvá rodinná dovolenka po rokoch: more, slnko, dlhé prechádzky po promenáde, vôňa opaľovacieho krému, smiech a spoločné fotky pri západe slnka.
Otec všetko naplánoval sám — kúpil lístky, zarezervoval ubytovanie, pripravil zoznam vecí, skontroloval doklady.
Bol vždy mužom poriadku.
Presnosť, zodpovednosť a pokoj — tri jeho stálice.
— Tentoraz to bude dokonalé, — povedal, keď rozkladal lístky do obálok.
Mama sa usmiala:
— Hlavne, aby si niečo nezabudol.
— To sa mne nestáva, — odvetil s úsmevom.
Ráno odchodu začalo klasickým zmätkom: kufre, tašky, hľadanie nabíjačky, zabudnuté okuliare, hlasy z každej izby.
Otec bol ako vždy najpokojnejší. Skontroloval odchod vlaku, zavolal taxík, pomohol s batožinou.
Na stanici bolo rušno. Ľudia sa ponáhľali, z reproduktorov zneli hlásenia, vo vzduchu sa miešala vôňa kávy a železa.
Mama držala termosku, deti jedli croissanty a smiali sa.
Otec vybral lístky z vrecka a rozdal ich:
— Tvoj, tvoj… a náš spoločný.
Keď vyhlásili nástup, všetci sa ponáhľali.
A zrazu sa zastavil.
Skontroloval vrecká, tašku, znovu.
Jeho tvár stuhla.
— Nie je to možné, — povedal potichu. — Zabudol som svoj lístok doma.
— Ako si mohol zabudnúť? — vyhŕkla mama. — Však si všetko kontroloval!
— Asi som ho nechal na stole. Nebojte sa, vezmem taxík a dobehnem vás.
— Počkáme, — povedal syn. — Máme ešte desať minút.
— Nie, — pokrútil hlavou. — Ak budete čakať, zmeškáte vlak. Choďte.
Hovoril tak pokojne, že mu všetci uverili.
Keď sa vlak pohol, deti mu mávali z okna. On stál na peróne, s úsmevom a zdvihnutou rukou.
Prvé hodiny cesty boli veselé.
Vtipy, plány, smiech.
Ale mama postupne stíchla. Neustále kontrolovala mobil — žiadne správy.
Až večer napísal:
„Odišli ste načas. Všetko je v poriadku. Dávajte na seba pozor. Otec.“
Mama správu čítala znova a znova.
— „Odišli ste“… — zašepkala. — Prečo nie „odišli sme“?
Až neskôr, na dovolenke, keď sa deti hrali na pláži, im povedala pravdu.
Lístok nezabudol.
Nechal ho naschvál.
V posledných mesiacoch bol vyčerpaný. Pracoval dlho, málo jedol, večer len ticho sedel pri okne.
Vravieval, že potrebujú oddych. Spolu. Bez neho.
Vedell, že keby to povedal, nikto by nesúhlasil.
Tak sa len tváril, že sa pomýlil.
Večer sedeli na balkóne. Od mora vial teplý vietor, voňalo to po soli a jazmíne.
Mama sa zahľadela do západu slnka a ticho povedala:
— Neostal preto, že zabudol lístok. Ostal, aby sme sa znovu naučili byť spolu.
Najmladšia dcéra zašepkala:
— On je stále s nami. Len na inom nástupišti.
Nikto neprehovoril.
Ale všetci vedeli, že je to pravda.
