Začalo sa to tým, že Lena stratila prsteň.
Nie len taký obyčajný — svadobný.
Jemný, s drobným ohybom, ten, ktorý jej manžel daroval pred dvadsiatimi rokmi.
Zložila si ho, aby umyla riad, položila na parapet — a o pár minút neskôr zmizol.
Prehľadala celú kuchyňu, odtok, dokonca aj odpadky.
Nič.
Prsteň sa akoby vyparil.
— No čo už, — povzdychla si, — možno je to aj lepšie. Aj tak starý.
Ale v hlase jej znela smútok.
Prsteň nebol len zlatom — bol spomienkou na muža, ktorý už nebol vedľa nej.
Prešli tri dni.
Na úsvite Lena počula ťukanie na okno.
Pozrela hore — na parapete sedela sojka.
Tá istá, ktorá často priletela po oriešky.
Vták klopal zobákom na sklo, akoby ju volal.
Lena sa usmiala a otvorila okno:
— No čo, zase si prišla na raňajky?
Sojka zamávala krídlami a odletela.
O minútu sa však vrátila — s niečím lesklým v zobáku.
Položila to na parapet, sklonila hlavu a odletela.
Lena ostala stáť.
Na bielom parapete ležal prsteň.
Ten istý.
Vlhký, trochu zašlý, ale celý.
Nechápala, ako je to možné.
Možno prsteň spadol do záhrady, možno sa vták len hral.
Ale tak či tak — vrátil sa.
Lena si sadla k oknu a dlho sa pozerala, ako sa slnko odráža od kovu.
Potom si ho navliekla a potichu povedala:
— Ďakujem, drobček.
Odvtedy sojka priletela každý deň.
Niekedy s orieškom, niekedy s halúzkou.
A Lena jej vždy nechala niečo chutné a povedala:
— No čo, strážkyňa, všetko na mieste?
A zakaždým, keď sa pozrela na prsteň na svojej ruke,
si spomenula, že niektoré veci sa vrátia — aj keď sa zdá, že sú navždy stratené.
