Toto miesto sa vždy považovalo za nebezpečné.
Starý vodopád na okraji mesta — obľúbené miesto turistov a tínedžerov, ale miestni vedeli: stačí urobiť krok za zábradlie a zem sa môže zosunúť.
Príliš klzké, príliš blízko k okraju.
Anna tam prišla prvýkrát so synom.
Malý Mišo bol nadšený: voda hučala, vo vzduchu sa leskla dúhová hmla, všetko pôsobilo živo.
Smial sa, bežal dopredu a snažil sa “chytiť dúhu rukami”. 🌈
S nimi bol aj Rex — starý, pokojný pes.
Kráčal stále vedľa nich, akoby cítil, že zodpovednosť za dieťa je na ňom.
— Mišo, nepribližuj sa tak blízko! — zakričala Anna.
Ale chlapec nepočúval. Myslel si, že ak sa priblíži len o kúsok viac, uvidí, ako voda padá “až na koniec sveta”.
Zrazu — praskot.
Zem pod jeho nohami sa prepadla a Mišo sa zošmykol dolu, držiac sa vlhkých koreňov.
Anna vykríkla.
Vrhla sa k okraju, ale zem sa sypala ďalej.
Rex vyrazil prvý.
Bežal k okraju, zaštekal a skočil na rímsu, kde sa chlapec držal.
Anna neverila vlastným očiam — starý pes stál nad vodou, udržiaval rovnováhu chvostom a zubami držal rukáv chlapcovho kabáta.
Mišo visel, a pod ním hučal prúd.
Sekundy sa vliekli ako večnosť.
Anna sa doplazila bližšie a chytila syna za plece.
Pes zavrčal, napol svaly.
A — trhnutie.
Chlapec bol v bezpečí.
Rex spadol vedľa neho, ťažko dýchajúc.
Triasol sa, ale oči mal pokojné — akoby to bola len jeho povinnosť.
Potom prišli záchranári.
Miestni hovorili, že pes sa zachránil zázrakom.
Anna mlčala, len hladila Rexa po hlave.
Na druhý deň sa k vodopádu vrátili.
Mišo niesol hladký kameň, ako slzu.
Položil ho k okraju a povedal:
— Toto je môj darček Rexovi. Aby voda nikdy nezabudla, že ma zachránil.
Odvtedy, ak prídete ráno k vodopádu, môžete vidieť malú dúhu — práve tam, kde stál Rex.
A ľudia hovoria, že je to len lom svetla.
Ale Anna vie: niekedy sa svetlo objaví tam, kde niekto urobil dobro — jednoducho preto, že inak nemohol. 💫
