Stalo sa to v auguste, počas úplne bežnej dovolenky. Rodina Larinovcov oddychovala na Čiernom mori – mama, otec a ich desaťročný syn Artem. Miloval vodu, plával celé hodiny a rodičia ho len zriedka volali:
„Tema, neplávaj ďaleko!“
Vždy zamával rukou: „Som tu, mami!“
Ale v ten deň sa more náhle zmenilo.
Oblaky sa zatiahli, vietor zosilnel, vlny boli vyššie ako človek. Ľudia utekali z pláže, niektorí kričali, iní volali deti. Mama videla, ako Artem zdvihol ruku – a vlna ho odniesla.
Všetci utekali, ale bolo už neskoro. Nenašli ho ani v ten deň, ani na druhý deň.
More mlčalo.
Uplynul týždeň.
Pláž bola prázdna, rodina sedela na brehu. Matka hľadela do vody a v ruke zvierala prívesok – striebornú kotvu na tenkom reťazíku. Taký istý mal aj Artem. Kúpili ich ako pár: „Aby sme boli vždy spolu, aj keď sme ďaleko.“
„On nemohol…,“ šepkala. „On jednoducho nemohol zmiznúť…“
Otec stál vedľa nej a mlčal. Žiadne slzy, žiadne slová – len únava.
A zrazu sa na obzore mihol chrbát delfína. Potom ešte jeden.
Delfíny tu neboli nezvyčajné, ale tento plával divne – priamo k nim, k brehu.
Chlapec na susednom ležadle vykríkol:
„Pozrite! Niečo nesie!“
Všetci sa priblížili. Delfín skutočne doplával takmer k brehu. Niečo sa mu lesklo v papuli.
Zastavil sa na plytčine, potriasol hlavou – a do vody spadol prívesok.
Mama sa vrhla do vody.
Bol to ten istý prívesok, ktorý mal Artem.
Bol poškriabaný od piesku a mal tenký roztrhaný šnúrku.
Žena sa rozplakala.
Delfín neodplával. Plával vedľa, akoby čakal. Potom ticho priplával bližšie, dotkol sa jej dlane svojím čelom a zmizol pod vlnou.
Na druhý deň záchranári našli chlapca.
Živého.
Dva kilometre od pláže, pri starom rybárskom móle.
Bol slabý, spálený od slnka, ale živý. A rozprával, že „delfíny ho tlačili k brehu“.
„Nedali ma utopiť, mama,“ povedal, keď ležal v nemocnici. „Jeden nosil prívesok, aby si vedela, že som nažive…“
Odvtedy rodina každý rok prichádza na to isté miesto.
Mama chodí k moru s dvoma príveskami – svojím a Artemovým. A zakaždým, keď sa na obzore rozbúri voda, usmeje sa:
„Ahoj, môj priateľ. Ďakujem.“
Niekedy zázraky nepochádzajú z neba, ale z hlbín.
Keď srdce volá, aj more počúva.
