More bolo v ten deň sivé a zlostné.
Vlny duneli ako bubny, vietor hnal piesok po prázdnej pláži.
João Pereira, starý rybár z malej brazílskej dediny, sa vracal domov po neúspešnom love.
A zrazu uvidel medzi riasami malé čierno-biele telo.
Pristúpil bližšie — bol to tučniak.
Celkom maličký, chudý, pokrytý olejom.
Živý, ale sotva dýchal.
João ho vzal do náručia.
— Hej, drobec, nevzdávaj sa, — zašepkal. — Pomôžem ti.
Doma ho umyl teplou vodou, očistil perie a dal mu trochu rýb.
Nazval ho Dindim — „malý tvrdohlavec“.
Najprv sa tučniak bál, ale potom začal starca nasledovať po dvore ako šteňa.
Žili spolu takmer rok.
Kým Dindim znova nespevnel, nezažiaril a nestal sa silným.
Jedného rána sa João zobudil — a jeho priateľ zmizol.
More bolo tiché, na piesku zostali len stopy.
Pochopil: tučniak odplával domov.
Prešli mesiace.
João sa mu cudzil, ale vedel, že to tak má byť.
Často chodil k brehu, len aby sa pozrel na horizont.
A potom, v júni, znovu začul ten zvuk — jemné plácnutia plutvami po vode.
Neveril vlastným očiam: smerom k nemu plával ten istý tučniak.
Rovno k brehu, rovno k nemu.
Dindim vyšiel na piesok, prišiel k starcovi a dotkol sa jeho ruky zobákom.
João sa zasmial a zároveň rozplakal.
Odvtedy sa to opakovalo každý rok.
Každú jar tučniak priplával zďaleka — z chladných vôd Patagónie — a strávil s ním niekoľko týždňov.
Potom znova zmizol.
Ľudia z dediny sa smiali:
— Pamätá si ťa!
A João len prikývol:
— Nie. Len vie, kde žije dobro.
A keď sa more znova utíšilo, obaja — starec a tučniak — hľadeli na horizont.
Dvaja priatelia, ktorých spojila jediná náhodná vlna.
