Všetko naplánoval do najmenších detailov.
Bez reštaurácií, bez publika, bez veľkých slov — len more, svitanie a ona.
Leon prišiel na breh skôr ako zvyčajne.
Vlhký piesok chladil chodidlá, ľahká hmla sa vznášala nad vodou.
Skontroloval vrecko — prsteň bol tam.
Srdce mu bilo tak silno, že sa zdalo, akoby ho počuli aj vlny.
Anna milovala rána. Vždy hovorila, že svet je vtedy ako čistý papier, na ktorom sa dá začať odznova.
Preto si vybral svitanie.
Kráčali bosí po pláži.
More šumelo ticho, takmer s úctou.
Anna sa smiala, keď sa jej vlny dotýkali nôh, a nevšimla si, ako sa Leon niekoľkokrát nadýchol, ale mlčal.
— Prečo si taký tichý? — spýtala sa.
— Len… počúvam more, — usmial sa.
Zastavil sa.
Prsty sa mu triasli, dych sa zrýchlil.
— Anna… — začal.
Otočila sa a v tej chvíli si kľakol na koleno.
Všetko navôkol sa zastavilo.
Vietor ustal, vlny sa stiahli.
Otvoril krabičku s prsteňom a slová, ktoré si celú noc opakoval, zmizli.
Ale v tichu sa ozval zvuk — jemné špliechnutie vody.
Anna sa otočila.
Za nimi, priamo pri brehu, sa objavili dve biele labute.
Plávali po vode dokonale synchronizovane, ako zrkadlá, a ich krídla sa chveli v hmle.
V tom okamihu sa cez mraky predralo slnko.
Teplé svetlo ich oboch objalo.
Anna sa usmiala — oči jej žiarili slzami.
Zašepkala:
— Aj príroda povedala „áno“…
Leon sa rozosmial a tiež sa rozplakal.
Neveril na znamenia, ale ten moment bol viac než náhoda.
Neskôr mu fotograf, ktorého poprosil, aby sa ukryl neďaleko, ukázal fotografiu.
Na nej — on, na kolene, slnko v hmle a dve labute, ktorých krky tvorili srdce.
Tú fotografiu neskôr zarámovali — nie ako symbol lásky, ale ako pripomienku, že niekedy sa všetko stane presne tak, ako má.
