Anna pracovala ako veterinárka viac než desať rokov. Za ten čas videla všeličo — psy, mačky, líšky, dokonca aj mývala, ktorého priviezli z cirkusu. Ale ten deň, ktorý sa stal koncom augusta, si zapamätala navždy.
Bol horúci večer. Klinika sa práve zatvárala, keď Anna začula zvláštny zvuk z parkoviska. Najprv si myslela, že mačka mňauká pod autom. Ale zvuk bol iný — nie celkom mačací. Bol prenikavý, zachrípnutý, akoby sa niekto dusil a volal o pomoc.
Anna vyšla von. Autá stáli v rade, a len z jedného — starého minivanu s tmavými sklami — sa ozýval ten plač.
Priblížila sa. Srdce jej búšilo.
— Haló! Je tam niekto? — zakričala.
Odpoveďou bol tichý, takmer ľudský vzlyk.
Zatiahla za kľučku — kufor bol zamknutý. Obehla auto, nazrela cez sklo… a ustúpila. Na podlahe, zabalené v mokrom uteráku, sa niečo hýbalo.
Ihneď vytočila 102:
— Tu veterinárka Anna. Na parkovisku pri klinike je zaparkované auto. Vnútri je zrejme živé stvorenie.
O niekoľko minút dorazila polícia. Keď otvorili kufor, všetci stuhli.
Ležalo tam mláďa delfína — malé, sivomodré, s vysušenou kožou a takmer neviditeľným dychom.
Okolo boli plastové fľaše s vodou, handry, povrazy a zvláštna sieť.
— Bože môj… — zašepkala Anna. — Veď to je delfínie mláďa!
Neskôr sa ukázalo: pytliaci sa ho snažili predať na čiernom trhu, pre súkromný „delfinárium“. Podľa svedkov matka delfína ešte dlho plávala pri brehu, kým loď odplávala.
Anna sa na neho nemohla pozerať bez sĺz. Vydával tiché zvuky, akoby ju volal, nechápajúc, kde je.
V ten večer sa klinika zmenila na improvizovanú nemocnicu.
Anna s kolegami naplnili vaňu teplou morskou vodou, pridali soľ a sledovali teplotu. Mláďa sa takmer nehýbalo. Ale keď Anna jemne prešla rukou po jeho chrbte, vydal krátky piskot — akoby odpovedal.
— Vydrž, drobček, — zašepkala. — Bude to v poriadku.
Na druhý deň dorazili dobrovoľníci z morského centra s vybavením a chladiacim kontajnerom.
Predtým, než ho odviezli, sa Anna ešte raz sklonila nad ním.
Delfín zdvihol hlavu a… vydal krátky zvuk, ako výkrik vďaky.
— Počul si to? — prekvapene povedal jeden zo záchranárov. — Akoby povedal “ďakujem”.
Anna sa usmiala.
— Myslela som si to isté.
Ubehlo niekoľko mesiacov.
Jedného jesenného dňa Anna dostala list z morského centra.
Vo vnútri bola fotografia: ten istý delfín, teraz zdravý, ako sa hrá v lagúne s ostatnými.
A poznámka:
„Pláva so svojou matkou. Pomenovali sme ho Anik — na tvoju počesť.“
Anna sedela s listom v rukách, slzy v očiach.
Pozrela von na sivú oblohu, usmiala sa a zašepkala:
— Ďakujem ti, drobček. Teraz plačeš už len od radosti.
