Po búrke vyzeralo pobrežie ako po bitke.
More vyhodilo všetko: dosky, riasy, rybárske siete, rozbité fľaše.
Desaťročný Leo Morris kráčal po mokrom piesku a za sebou ťahal palicu.
Často sem chodil po hurikánoch – pozerať sa, ako more „dýcha“ po búrkach.
Zrazu si všimol niečo tmavé medzi troskami.
Pristúpil bližšie a zamrzol:
na piesku ležala veľká morská korytnačka, zamotaná v zvyškoch rybárskej siete.
Jej oči boli otvorené, ale matné, akoby unavené z boja.
— Neboj sa, — zašepkal Leo.
Kľakol si a začal opatrne rozmotávať laná.
Soľ mu pálila ruky, prsty mu stŕpli, ale chlapec neprestával.
Korytnačka sa sotva hýbala, ale zdalo sa, že chápe, že jej pomáha.
Prešlo takmer pol hodiny.
Nakoniec sieť povolila.
Leo odstránil posledný uzol a na pancieri si všimol kovovú doštičku s nápisom:
«Č.1273 — Morský inštitút, Barbados».
— Takže odtiaľ si, — usmial sa. — Zďaleka…
Korytnačka sa pomaly plazila k vode.
Leo kráčal vedľa nej, kým jej pancier nezakryla vlna.
Na chvíľu sa zastavila, akoby poďakovala, a zmizla pod vodou.
Chlapec stál, kým sa more opäť neutíšilo.
Nevedel, či ju ešte niekedy uvidí.
Ale z nejakého dôvodu sa mu prvýkrát po dlhom čase dýchalo ľahko.
Uplynulo niekoľko mesiacov.
Jedného večera ho mama zavolala do kuchyne:
— Leo, máš list. Z… Barbadosu.
Opatrne otvoril obálku.
Vo vnútri bol list:
«Drahý Leo!
Vďaka tebe sa morská korytnačka č.1273 vrátila do oceánu.
Nazvali sme ju “Nádej”.
Ďakujeme, že si zachránil život, aj keď si nevedel komu.»
K listu bola priložená fotografia:
v čistej modrej vode plávala tá istá korytnačka, na pancieri sa leskol jemný slnečný lúč.
Leo sa dlho pozeral na fotografiu a usmial sa.
Niekedy, aby si zmenil svet, nemusíš byť dospelý.
Stačí len nezostať ľahostajný.
