Emma a David už pol roka žili vo svojom dodávkovom aute.
Kedysi to bola stará sanitka, teraz — ich domov.
Biele steny, drevená polica, svetielka pod stropom, kávovar, malý plynový sporák a výhľad z okna, ktorý sa každý deň menil.
Cestovali bez plánu, bez cieľa, bez termínu.
Niekedy v noci cez púšť, inokedy pri východe slnka popri mori.
Niekedy sa len zastavili, aby počúvali vietor v poliach.
Emma písala blog o cestovaní, David všetko natáčal kamerou.
Nechceli dobrodružstvo — ale dobrodružstvo si našlo ich.
To ráno stúpali do hôr, kde začínal priesmyk.
Cesta bola úzka, mokrá po daždi, vzduch chladný a čistý.
Emma zapla hudbu, David pil kávu a pískal si, kým nezvolala:
— Počkaj… zastav!
— Čo je? — spozornel.
— Zdá sa mi, že tam niekto je…
Na kraji cesty, medzi mokrými listami, sa niečo pohlo.
Zastavili, David vystúpil — a stuhol.
Pod kríkom sedelo malé mačiatko — ryšavé, špinavé, s veľkými očami.
Nebehžalo preč. Len sa triaslo a pozeralo.
Emma k nemu pribehla, kľakla si a natiahla ruku:
— Ahoj, drobec… čo tu robíš sám?
Mačiatko spravilo krok — a spadlo.
David rýchlo vyzliekol bundu, zabalil ho a odniesol do dodávky.
— Nemôžeme ho tu nechať, — povedala Emma.
— A ani ho nenecháme, — odvetil David. — Len… kým nenájdeme útulok.
Mačiatko pilo také lačné, že malo na nose biele fúzy od mlieka.
Emma sa zasmiala:
— Vyzeráš ako malý tiger.
Nazvali ho Roady — z anglického road, cesta.
Rýchlo si zvykol. Spával na palubnej doske, pozoroval cestu, v noci liezol hore ako kapitán lode.
Niekedy si ľahol priamo na mapu, akoby určoval smer.
— Kam dnes pôjdeme? — pýtala sa Emma.
Mačiatko ťaplo labkou na náhodné miesto a oni išli tam.
O týždeň, v Taliansku, dodávka zdochla pri malej dedine.
Vyšli von, smiali sa, čakali pomoc.
Roady sa medzitým rozbehol a zmizol.
— Roady! — kričala Emma.
— Možno sa len išiel prejsť, — pokúšal sa ju upokojiť David, no znel znepokojene.
Prešli celú dedinu.
Na námestí, pri fontáne, ho našli — mokrého, ale spokojného, obklopeného deťmi, ktoré ho kŕmili chlebom.
Roady pradlil, akoby im rozprával príbeh.
Emma sa rozosmiala cez slzy:
— No pozri, hviezda. Teraz ťa poznajú všetci.
— On cíti, kde ľuďom treba trochu tepla, — povedal jeden chlapec.
Odvtedy sa stal Roady symbolom ich ciest.
V Grécku sa spriatelil s túlavými psami.
V Rakúsku sedel na streche dodávky a pozeral na sneh.
V Španielsku sa stratil na pár hodín a vrátil s mašličkou na krku.
Prestali hľadať cieľ.
Cestovali tam, kam sa prvý pozrel mačiatko.
Jedného večera, pri západe slnka, Emma povedala:
— Myslím, že sa neobjavil len tak náhodou.
David prikývol:
— Niekedy si cesta sama vyberie, koho ti pošle.
Sedeli pri dodávke — Emma, David a ryšavé mačiatko s jantárovými očami, ktoré pradlilo v tichu hôr a západu.
A v tej chvíli sa zdalo, že celý svet sa zmestí do jednej starej dodávky a troch sŕdc.
