Keď Thomas zomrel, jeho pes Ray už nebol rovnaký. Spolu prežili desať rokov — nerozlučná dvojica, ktorú poznal celý sused. Každý deň ich bolo vidieť prechádzať sa popri rieke: Thomas s novinami v ruke, Ray vedľa, vrtel chvostom, akoby strážil svet.
Po pohrebe zostal pes u Thomasovho syna Aarona. Ale od prvého dňa sa Ray začal správať zvláštne. Každé ráno sa vytrhol z domu a ušiel na cintorín. Sedel tam pri hrobe svojho pána, nejedol, nepil, len sa díval na zem, akoby na niečo čakal.
Aaron sa ho snažil priviesť domov. Niekoľkokrát ho priviedol na vôdzke, ale Ray opäť utiekol. Susedia si už zvykli vídať psa pri plote. Niektorí mu nosili jedlo, iní vodu. Ale pes si nič nevzal — len ležal s ňufákom pritlačeným k náhrobku.
Tak prešlo šesť dní. Siedmy deň Aaron prišiel znovu. Tentoraz si však všimol niečo zvláštne — pod starým dubom, vedľa hrobu, bola rozrytá zem. Malá jamka, úhľadne vykopaná, akoby ju niekto vykopal labkami.
Aaron pristúpil bližšie. Vo vnútri ležal malý zväzok — kúsok deky. Keď rozvinul látku, vo vnútri bolo šteniatko. Sotva živé, trasúce sa.
Ray ticho zavrčal, akoby chránil mláďa. Aaron okamžite pochopil: pes ho ukrýval celý ten čas.
Ukázalo sa, že niekoľko dní pred smrťou Thomas vzal z ulice tehotnú tuláčku — matku šteniatka. Porodila, ale neprežila. Thomas si nechal mláďatá, ale čoskoro aj on odišiel. A teraz Ray, posledný, kto si ho pamätal, zachraňoval to, čo zostalo z ich spoločného domova.
Aaron zdvihol šteniatko, pozrel sa na Raya a povedal:
— Poď domov. Teraz ste obaja so mnou.
Odvtedy psa na cintoríne už nikto nevidel. Ale každú nedeľu tam Aaron prichádzal s dvoma — starým Rayom a jeho nálezcom. Sedeli pri hrobe pokojne, akoby len prišli navštíviť starého priateľa.
