Keď sa na štarte polmaratónu v Bristole objavila mladá žena s protézou, diváci stíchli. Niektorí odvrátili pohľad, iní začali tlieskať. Volala sa Emilia Thorntonová a bol to jej prvý beh po nehode, ktorá zmenila všetko.
Pred rokom pracovala ako učiteľka telesnej výchovy a snívala o Londýnskom maratóne. Ale jedno ráno všetko zmenilo. Keď sa Emilia vracala domov na bicykli, zrazil ju nákladiak. Lekári jej zachránili život, ale nohu museli amputovať.
— „Hlavné je, že žiješ,“ — povedal jej otec, držiac ju za ruku v nemocnici.
Mlčala. Vtedy si nevedela predstaviť, ako žiť bez športu, bez pohybu, bez toho, čo ju kedysi definovalo.
Mesiace rehabilitácie boli peklom. Znova sa učila chodiť, padala, zlomila protézu, plakala od bolesti a hnevu. Ale v určitom momente sa v nej niečo zlomilo. Keď na stene uvidela fotografiu z minulých pretekov — seba, usmiatu, v cieli, s číslom na hrudi. Vtedy si povedala:
— „Vrátim sa. Tentoraz silnejšia.“
Protéza stála majetok. Priatelia zorganizovali zbierku, známi umelci predali svoje obrazy na charitatívnej aukcii, dokonca aj bývalí žiaci poslali peniaze s poznámkou: „Pre našu slečnu Thorntonovú.“
A tak znovu stála na štarte. Mala modrý dres s nápisom: „O krok vpred.“
Keď zaznel výstrel, dav sa rozbehol. Prvé kilometre boli ťažké: svaly boleli, srdce bilo príliš rýchlo, dav ju predbiehal. Ale na piatom kilometri prestala porovnávať. Jej cieľom nebolo vyhrať — ale ísť ďalej.
Na desiatom kilometri počula za sebou:
— „Ty si tá dievčina s protézou? Si neuveriteľná!“
Usmiala sa. A bežala ďalej.
Na osemnástom kilometri začalo pršať. Mokrý asfalt sa šmýkal, protéza sa zabárala do mlák, ale nezastavila sa. Každý krok bol boj — s bolesťou, so spomienkami, so sebou.
Keď sa pred ňou objavila cieľová brána, na tabuli už boli mená lídrov. Ale keď komentátor uvidel, kto sa blíži, povedal do mikrofónu:
— „A teraz — človek, ktorý nám všetkým pripomenie, že sila nie je v tele, ale v duchu!“
Dav sa rozostúpil, aby mohla prejsť posledné metre. Niektorí plakali, iní natáčali. Emilia zdvihla ruky, prešla cieľom a rozplakala sa.
Neskôr sa ukázalo, že neprišla posledná. Za ňou zostali desiatky zdravých bežcov, ktorí vzdali.
Na otázku novinára, prečo to urobila, Emilia odpovedala:
— „Pretože život sa nepýta, či si pripravený. Ale ak spravíš aspoň jeden krok — už si víťaz.“
O pol roka založila charitatívny fond pre ľudí s amputáciami, ktorý im pomáha kupovať športové protézy. A nasledujúci rok stála na štarte znova — už ako ambasádorka para tímu.
Nebola to len bežkyňa.
Bola inšpiráciou.
