Po silnej búrke vyzeralo pobrežie malého prímorského mestečka inak: všade ležali trosky lodí, siete a dosky, ktoré more vyplavilo na breh. Ale medzi všetkým tým neporiadkom si rybári všimli niečo, čo tam predtým určite nebolo.
Uprostred piesočnatej pláže ležal obrovský kovový kontajner. Bol pokrytý hrdzou, ale vyzeral takmer neporušený. Na povrchu neboli žiadne značky ani čísla, len hlboké škrabance, akoby ho niečo ťahalo po kameňoch.
Najskôr si muži mysleli, že je to nákladová debna, ktorú počas búrky odtrhlo z lode. Ale keď prišli bližšie, pochopili — kontajner je zvláštny. Príliš ťažký, príliš tesne uzavretý a so zvláštnym systémom zámkov.
— Možno je to vojenské? — navrhol jeden z rybárov.
— Tak prečo bez označení? — odpovedal druhý.
Pokúsili sa otvoriť veko, ale to sa nepoddávalo. Zavolali záchranárov, potom políciu. Do večera sa na pobreží zhromaždil dav. Nikto nevedel, odkiaľ sa debna vzala a komu patrí.
Na druhý deň kontajner napokon otvorili. Moment zachytili na kameru. Keď sa veko pomaly zdvihlo, ľudia instinctívne ustúpili. Vo vnútri nebolo nič, čo by sa dalo nazvať nákladom — iba hladká guľa z čierneho kovu, veľká ako ľudská hlava.
Ležala v strede na mäkkom podklade, akoby ju tam niekto úmyselne umiestnil. Na povrchu gule boli vzory pripomínajúce symboly alebo nápisy, ale žiadny jazyk na svete im nezodpovedal.
Jeden zo záchranárov sa jej dotkol — a povedal, že guľa bola teplá. Nie len zohriata slnkom, ale akoby z vnútra vyžarovala jemné teplo.
Keď sa pokúsili zmerať teplotu a radiáciu, prístroje začali ukazovať chyby. Drony a telefóny v okruhu niekoľkých metrov prestali fungovať.
Neskôr kontajner odviezli. Nikto oficiálne neoznámil, kam.
Po dvoch dňoch bol piesok na mieste, kde ležal, tmavší a akoby sa topil na dotyk.
Obyvatelia prímorského mestečka dodnes hovoria, že v noci tam vidno slabé svetlo nad vodou.
A zakaždým, keď sa niekto spýta, čo to bolo, starý rybár odpovie:
— To, čo nebolo určené pre naše oči.
