Keď sa Ethan narodil, lekári okamžite povedali rodičom: chlapec nemá ruky. Prognózy boli kruté — mal prežiť život „s obmedzeniami“. Ale nevedeli, že Ethan žiadne obmedzenia mať nebude.
Od detstva sa učil robiť všetko nohami — držať lyžicu, otvárať dvere, listovať v knihách. Ale jedného dňa, keď mal šesť rokov, prvýkrát vzal štetec prstami na nohe. A všetko sa zmenilo.
Najskôr to boli len čmáranice, potom — línie, tvary, farby. Rodičia mu kúpili farby a čoskoro steny domu ožili jasnými ťahmi. V dvanástich už maľoval krajiny, portréty a dokonca sa zúčastňoval výstav mladých talentov. Volali ho „chlapec, ktorý maľuje dušou, nie rukami“.
Ale jeden obraz sa stal výnimočným.
Raz v noci nemohol zaspať. Potom povedal, že mal sen — veľmi jasný, akoby ho niekto volal. Ráno vstal, postavil plátno a začal maľovať. Mlčky, bez skíc, bez prestávky. Takmer osem hodín v kuse.
Keď rodičia vošli do izby, onemeli.
Na plátne bol portrét ženy — neznámej, ale takej živej, že sa zdalo, akoby prehovorí. Pohľad jemný, unavený, akoby sa s láskou dívala na Ethana. Ale najzvláštnejšie bolo — na jej krku visel prívesok. Ten istý, ktorý Ethan nosil od detstva — dar od starej mamy, ktorá zomrela pred jeho narodením.
Keď rodičia ukázali obraz babke z matkinej strany — zbledla. Žena na portréte bola kópiou jej dcéry, ktorá zomrela pri pôrode… Ethanovej matky.
Odvtedy chlapec už nemaľoval portréty. Len abstraktné obrazy plné svetla a pohybu. Jeho diela sa predávali po celom svete, ale ten — jediný, prvý — si nechal.
Hovorí, že tú ženu už v snoch nevidí.
Len cíti, že je stále nablízku — v každom ťahu štetca, v každom dotyku, v každom nádychu pred tým, ako začne novú maľbu.
