Ubehli tri roky od Andrejovej smrti. Pre Máriu to bolo ako večnosť. Stále s ním hovorila v mysli — keď varila kávu, keď išla do práce, keď zaspávala.
Každú nedeľu chodila na cintorín — upratala hrob, položila čerstvé kvety, rozprávala, ako prežil týždeň. Bol to jej jediný rituál, ktorý udržiaval život v rovnováhe.
To ráno bolo ticho, takmer bezvetrie. Mária kráčala po známej ceste s kyticou bielych ľalií. Ale keď sa priblížila, zastavila sa. Na hrobe už ležali kvety — čerstvé, ešte vlhké od rosy.
Zostala stáť. Nikto iný sem nechodil. Ani priatelia, ani príbuzní. Andrej bol uzavretý človek, takmer bez blízkych. Mária položila svoju kyticu vedľa a zbadala niečo medzi stonkami. Malý zložený papierik.
Rozochvenými prstami ho rozložila.
Na ňom bolo napísané úhľadným písmom:
„Čoskoro sa stretneme.“
Márii sa zatočila hlava. Kľakla si. Okolo bolo prázdno, len šum listov. Čítala slová znova a znova, snažiac sa nájsť vysvetlenie.
Večer doma nemohla nájsť pokoj. Prezerala staré fotografie, listy, dokonca aj správy v telefóne. „Možno si niekto robí žarty?“ — pomyslela si. Ale vnútri rástol chlad — strach a zvláštny pocit predtuchy.
Na druhý deň sa rozhodla vrátiť. Kvety zostali na mieste, ale papierik zmizol. Namiesto neho — nová kytica, rovnaká. Opäť čerstvá.
Mária zavolala strážnika cintorína, ale ten len pokrčil plecami:
— Každý deň sem niekto nosí kvety. Žena so šatkou. Prichádza ráno, keď tu ešte nie sme.
Mária začala prichádzať skôr. Niekoľko dní po sebe — nič. Ale na štvrté ráno zbadala postavu pri bráne. Žena naozaj stála pri Andrejovom hrobe, skláňala sa, aby položila kyticu. Mária sa ponáhľala, ale keď prišla bližšie — nikto tam nebol. Len stopy v mokrej zemi.
Odvtedy ešte viackrát videla kvety. Niekedy s mašľou, inokedy len tak. Ale papierik už nebol. Len raz, na výročie smrti, znovu našla papier. Na ňom bolo len jedno slovo:
„Čakaj.“
Teraz Mária už na cintorín nechodí. Hovorí, že ho radšej pamätá živého. Ale susedia občas hovoria, že v nedeľu vídajú ženu pri bráne — v tmavom kabáte a s bielymi ľaliami.
