Nikto by nečakal, že práve kačice raz zastavia skutočný vlak! Príbeh, ktorému by bolo ťažké uveriť, keby ho nenatočili svedkovia…
Stalo sa to skoro ráno, v hmle, keď osobný vlak práve opúšťal malú stanicu. Ľudia vo vagónoch zívali, popíjali čaj, a rušňovodič pozeral dopredu. Všetko bolo pokojné — až kým si na koľajniciach nevšimol tmavý fľak, ktorý sa nehýbal.
Zatrúbil. Zvieratá sa zvyčajne zľaknú a utečú. Ale nie tentoraz.
Fľak sa nepohol. Rušňovodič zabrzdil, kolesá zaskrípali, vlak sa trhol.
Keď sa zastavil, rušňovodič sa vyklonil a onemel. Pred rušňom stál kŕdeľ kačíc — asi desať dospelých vtákov, tesne pri sebe. Nehýbali sa, len niečo chránili.
Cestujúci sa pozerali z okien:
— Čo robia?
— Možno sú zranené?
— Alebo hľadajú potravu?..
Rušňovodič s pomocníkom zišli z lokomotívy a pomaly sa priblížili. Až vtedy zistili, prečo kačice neodlietajú. Medzi podvalmi, priamo pod nimi, sedeli malé káčatká — niektoré uviazli medzi kameňmi. Dospelé kačice ich chránili, stojac nad nimi ako živý múr.
Rušňovodič opatrne pomohol káčatkám von. Kačice ho neútočili, len sledovali, či im môže veriť. Keď boli všetky zachránené, kŕdeľ sa konečne pohol.
Cestujúci tlieskali, niektorí to natáčali, iní sa len usmievali. Rušňovodič potom povedal, že to bol jediný raz v jeho živote, keď zastavil vlak nie na signál, ale zo srdca.
Keď kačice odišli, zoradili sa do radu — mama vpredu, malé za ňou — a pokojne odišli popri násype.
Vlak sa znova pohol. A cesta sa zdala iná — tichšia, jasnejšia, ľudskejšia.
Pretože niekedy práve tie najmenšie bytosti dokážu zastaviť to, čo sa zdá neporaziteľné.
