Michael sa nikdy nepovažoval za hrdinu. Bol len unavený z osamelosti. Po rozvode sa jeho život zmenil na sériu rovnakých dní: práca, domov, televízia a prázdne ticho.
Raz náhodou uvidel reportáž o detskom domove. Na obrazovke — asi šesťročný chlapec s veľkými očami a tichým úsmevom. Volal sa Ethan.
Niečo v tom dieťati Michaela zasiahlo. Išiel tam „len sa pozrieť“, ale už o hodinu podpisoval papiere.
— Ste si istý? — spýtala sa riaditeľka. — Ten chlapec je výnimočný.
— Všetky deti sú výnimočné, — odpovedal Michael.
Prvé mesiace prebiehali pokojne. Ethan bol tichý, zdvorilý, pozorný. Niekedy až priveľmi.
Raz povedal:
— Vedel som, že prídeš.
— Ako to myslíš? — prekvapene sa opýtal Michael.
— Sníval sa mi sen o tebe. Ešte predtým, než si prišiel.
Michael sa pousmial, mysliac si, že je to len detská fantázia. No čoskoro začal Ethan hovoriť veci, ktoré sa nedali vysvetliť. Vopred vedel, kto zvoní pri dverách.
A raz povedal:
— Zajtra nechoď do práce. Stane sa tam niečo zlé.
Na druhý deň sa v továrni naozaj stal pracovný úraz.
Roky plynuli. Ethan sa uzatváral do seba. Dokázal celé hodiny sedieť v tme a kresliť kruhy a línie, pripomínajúce mapy. Keď sa ho Michael pýtal, čo to je, odpovedal:
— Sú to miesta, kde som už bol.
Uplynulo desať rokov. Ethan dospel, skončil školu a odišiel študovať. Pred odchodom nechal otcovi obálku s nápisom:
„Otvorte, keď pocítite, že musíte.“
Michael tomu neprikladal význam. Ale o pár rokov mu zavolali z univerzity:
— Váš syn zmizol. Jednoducho odišiel z internátu a nevrátil sa.
Hľadanie neprinieslo výsledky. Žiadne telo, žiadne stopy.
O rok neskôr sa Michael odhodlal otvoriť obálku.
Vo vnútri bola stará fotografia — on sám, ako drží v náručí chlapca.
Lenže fotografia bola datovaná tri roky pred ich prvým stretnutím v detskom domove.
Pod ňou stálo:
„Len som sa vrátil tam, kde sa všetko začalo.“
