Keď sa Alex a jeho manželka Sofia stali rodičmi, urobili všetko podľa pravidiel. Nová detská izba, jemné svetlo, hračky a, samozrejme, video pestúnka — aby mohli byť vždy nablízku, aj keď dieťa spí.
Prvé mesiace prebiehali pokojne. Kamera stála v rohu izby, namierená na postieľku. Sofia často pozerala priamy prenos pred spaním a Alex kontroloval spojenie z práce.
Jedného večera sa v práci zdržal. Bolo už po polnoci, keď si otvoril aplikáciu na telefóne.
Najprv bolo všetko normálne — tlmené svetlo nočnej lampy, tiché dýchanie dieťaťa.
A potom si všimol pohyb.
Na obraze, pri postieľke, stála postava. Tieň, ľudský tvar.
Alex stuhol, srdce mu začalo biť rýchlejšie. Zapol zvuk — ticho. Len detský dych.
Postava sa mierne naklonila nad postieľku, akoby niečo šepkala.
— Sofia… — zašepkal, vytáčajúc jej číslo.
Neodpovedala.
Zavolal znova — ticho.
Alex vybehol do auta. Cesta domov trvala sedem minút, ale pripadala mu nekonečná.
Keď vtrhol do domu, Sofia sedela v spálni, rozospatá a zmätená.
— Čo sa stalo? — spýtala sa.
— Kde je dieťa? Kde si bola?!
— V spálni, — prekvapene odpovedala. — Spí. Všetko je v poriadku.
Alex bežal do detskej. Dieťa naozaj pokojne spalo. Kamera stále svietila mäkkým zeleným svetlom.
Otvoril záznam.
Video bežalo od polnoci.
A tam — ten moment.
Tieň sa opäť objaví pri postieľke, nakloní sa — a obraz sa zrazu roztrasie. Kamera stratí ostrosť.
Keď sa znova zaostrí, v zábere je tvár.
Jeho vlastná tvár.
Alex neveril vlastným očiam. Na videu stál pri postieľke, hladil dieťa a niečo hovoril.
Ale v tom čase bol v práci.
Sofia zbledla, keď záznam pozrela.
— To nie si ty, — zašepkala. — Ten človek… nemá odraz v skle.
Na druhý deň kamera prestala fungovať.
Alex kúpil novú, ale už nikdy — ani on, ani Sofia — nezapli priamy prenos v noci.
Niekedy, keď prechádzal okolo detskej izby, mal pocit, že tam niekto stojí.
A z tmy akoby zaznel tichý šepot:
— Veď si sám prosil, aby som naňho dohliadal.
