V deň svadby sa Líza cítila zvláštne. Všetko bolo dokonalé — biele šaty, kvety, úsmevy hostí. Ale hlboko v srdci rástol nepokoj, akoby jej niekto šepkal: „Počkaj…“
Staršia mama Mária zomrela pred dvoma rokmi. Pre Lízu bola všetkým — matkou, priateľkou, sprievodkyňou. Pred smrťou jej odovzdala malú obálku previazanú stužkou a povedala:
— Otvoríš ju len v deň svadby.
Líza ju strážila ako relikviu. A teraz ten deň nastal.
Kým sa hostia zhromažďovali pri oltári, Líza sedela sama v čakárni. Obálka ležala v jej kabelke. Dlho sa na ňu pozerala, až sa jej začali triasť ruky.
Slová „Neotvárať až do svadby“ akoby žiarili cez papier.
Nevydržala. Sadla si, roztrhla stužku a otvorila list.
Vo vnútri bola stará fotografia a babkin úhľadný rukopis:
„Líza, ak toto čítaš — znamená to, že tvoj deň prišiel.
Nedožila som sa, aby som ťa objala, ale chcem ti povedať to najdôležitejšie:
Láska by nemala zaslepiť. Mala by otvárať oči.
Tvoja mama tiež stála pri oltári, nevediac, že ženích pred ňou skrýva pravdu.
Preto, skôr než povieš ‘Áno’, polož si jednu otázku — dôveruješ úplne?“
Líze sa zachvelo srdce.
Spomenula si, ako sa jej snúbenec Andrej posledné týždne správal vzdialene. Telefón stále v tichom režime, rozhovory krátke, pohľad utekal nabok.
Stisla list a bez rozmýšľania vyšla z miestnosti.
V sále už všetci čakali. Andrej stál pri oltári a usmieval sa.
Líza kráčala uličkou ako v sne. Hudba znela, hostia fotili, a v jej rukách bola stále obálka.
Keď prišiel okamih povedať sľuby, zrazu zdvihla list a nahlas prečítala posledné riadky:
„Ak človek po tvojom boku nie je pripravený byť úprimný — nechoď za ním ani pod závoj.“
V sále zavládlo ticho.
Andrej zbledol.
Líza sa mu pozrela do očí — a všetko pochopila bez slov.
Nepovedala „Áno“.
Len sa otočila a potichu odišla zo sály.
Neskôr povedala:
— Nebol to útek. Bola to cesta späť k sebe.
List má teraz v rámčeku.
Pod ním je nový nápis:
„Neotváraj, kým nie si pripravený počuť pravdu.“
