Pre neho bol tento deň výnimočný. Sedemdesiatpäť rokov — vek, keď je každý hovor, každé stretnutie s rodinou obzvlášť vzácne. Starý muž sa pripravil vopred: upratal dom, objednal malú tortu, položil fotografie detí a vnúčat na viditeľné miesto. Čakal.
Ráno prešlo v tichu. Nikto neprišiel. „Asi sa všetci zídu večer,“ pomyslel si, keď upravoval obrus na sviatočnom stole. Hodiny sa vliekli nekonečne pomaly. Každé zazvonenie telefónu mu rozbúchalo srdce, no boli to len susedia alebo reklamy.
Keď sa zotmelo, pochopil: nikto nepríde. Ani deti, ani vnúčatá. Dokonca ani nezavolali. Sedel sám pri stole, pred sebou tortu so sviečkami, ktoré nikdy nezapálil.
V hrudi sa usadila prázdnota. Potom sa odhodlal a zavolal sám. Prvému synovi — telefón vypnutý. Dcére — vyzváňanie, ale žiadna odpoveď. Zavolal vnukovi — a práve tento rozhovor ho zlomil úplne.
— Dedo, prepáč… Máme svoje veci. Nemôžeme prísť. A vlastne… nemal by si už čakať. — Hlas bol chladný, cudzí.
Starý muž položil slúchadlo a dlho hľadel z okna. Vtedy pochopil desivú pravdu: jeho rodina už dávno prestala byť rodinou. Pre nich bol len tieň minulosti, človek, ktorý prekáža ich novej realite.
V tú noc vyniesol tortu na dvor a rozdal ju deťom zo susedstva. Tie sa smiali, ďakovali, a on sa usmieval cez slzy. Lebo cudzie deti boli zrazu bližšie ako vlastné.
Príbeh sa rozšíril po sociálnych sieťach, keď ho jeden zo susedov zverejnil online. Ľudia z celého sveta mu písali slová podpory, ponúkali, že prídu a oslávia s ním. Komentáre boli plné hnevu a súcitu: „Ako môžu opustiť otca v taký deň?“ — písali jedni. „Teraz má novú rodinu v nás,“ odpovedali druhí.
Teraz jeho meno poznajú tisíce ľudí. A hoci sa od neho rodina odvrátila, v jeho živote sa objavili noví ľudia, ktorí dokázali: niekedy je skutočná rodina tá, ktorá je po tvojom boku, nie tá, ktorá má s tebou spoločnú krv.
