Keď sa Emily presťahovala do nového domu na okraji mesta, verila, že konečne našla pokoj. Po rozvode túžila len po tichu — malý dom, jablone v záhrade a jej šesťročný syn Noah, ktorý sa tam mohol konečne hrať.
Prvé týždne boli dokonalé. Ráno slnko zaplavovalo kuchyňu, v záhrade voňala tráva a Noah sa stále smial. Hovoril o svojich „vymyslených kamarátov“ a Emily sa len usmievala. Deti predsa snívajú.
Jedného rána, keď piekla lievance, chlapec povedal:
— Mami, ujo z pivnice povedal, že sa mu po tebe cnie.
Emily sa otočila:
— Aká pivnica, Noah? Veď žiadnu nemáme.
— Máme, — odpovedal vážne. — Dvere sú pod kobercom. On tam býva.
Zasmiala sa, ale úsmev znelo napäto. Dom bol starý, no v papieroch žiadna pivnica nebola.
O pár dní neskôr sa Noah začal budiť v noci a šepkať do tmy. Keď sa ho pýtala, s kým sa rozpráva, ticho odpovedal:
— S ním. S ujom. On nespí, kým sa s ním nerozprávam.
Emily to brala ako detskú fantáziu. No potom sa začali zvláštne veci. Po nociach počula tiché klopanie pod podlahou. Veci sa pohli o pár centimetrov. Z obývačky prúdil chlad, hoci okná boli zatvorené.
Jedného dňa zdvihla starý koberec — a pod ním našla kovové ucho, zabudované v podlahe. Zatiahnula… a dosky sa zdvihli. Pod nimi bola tma.
Zatajila dych. Noah stál vedľa nej.
— Mami, — šepol, — neotváraj. Nemá rád, keď ho vyrušujú.
— Kto je to, Noah?
— Ten, čo tu býval predtým. Povedal, že si mu vzala dom.
V tej chvíli sa spod podlahy ozval zvuk… ako vzdych. Studený vzduch sa vyrútil von, žiarovka zablikala a v hĺbke sa ozvali kroky.
Emily schmatla syna a vybehla von. Dom stál ticho, pokojne, akoby sa nič nestalo. Len spod prahu vial chlad a v tichu akoby niekto zašepkal:
„Nemala si to otvárať.“
Polícia neskôr naozaj našla starú pivnicu, zasypanú doskami a hlinou. V archívoch stálo, že tu kedysi žil muž menom Harold Gray, ktorý zmizol pred rokmi.
A odvtedy, keď Emily v noci zaspáva, občas počuje, ako Noah v spánku šepká:
— Dobrú noc, ujo Harold.
