Ráno sa začalo ako vždy. Anna zapla žehličku, naliala si kávu, otvorila okno — do izby voňalo dažďom a čerstvým chlebom z pekárne oproti. Manžel sa ponáhľal do práce, hádzal po byte obvyklé „Nezabudni obed“ a „Kde sú kľúče?“. Všetko bolo známe, pokojné, teplé.
Zo skrine vytiahla jeho novú bielu košeľu — upravenú, sviežu, akoby práve z obchodu. Len jedno ju zneistilo: Anna si nepamätala, že by ju kupovala. Ale v ich dome sa košele objavovali často — pracoval v kancelárii, takže šatník sa obnovoval pravidelne.
Anna položila žehličku, prešla po látke dlaňou — a vtom si všimla: na vnútornej strane manžety boli jemne vyšívané písmená. Bledomodrou niťou, sotva viditeľné, ale čitateľné: „E.M.“
Zostala stáť bez pohybu.
Výšivka vyzerala továrensky, no príliš osobne. Nie značka, nie logo — iniciály. Ženské.
„Možno stylistka? Alebo dar od kolegyne?“ — snažila sa ospravedlniť. Ale niečo v nej stuhlo. Jej manžel Marek nikdy nenosil veci s cudzími označeniami. Bol precízny do detailov.
Pozrela sa bližšie: nite boli trochu ošúchané, akoby košeľa už bola nosená. Na golieri — sotva viditeľná stopa rúžu. Svetloružová. Nie jej odtieň.
Položila žehličku. Srdce jej búšilo.
„To nie je možné… nie…“
Mobil sa rozvibroval. Správa: „Ďakujem za včerajší večer. Košeľa sadla perfektne — E.“
Anna pustila telefón. Ruky sa jej triasli.
Nevedela, čo má robiť. Kričať? Plakať? Čakať na vysvetlenie?
Keď sa večer Marek vrátil, privítala ho pokojne — až príliš pokojne.
Na gauči ležala tá košeľa. Vedľa — telefón so správou.
— Chceš niečo vysvetliť? — opýtala sa ticho.
Zbledol.
— To je… dar od kolegyne. Elena z účtovníctva… len pozornosť.
Anna sa mu dívala do očí.
— A výšivka? A rúž?
Mlčal.
Odišla k oknu a po chvíli povedala:
— Vieš, Marek, aj ja si kúpim novú košeľu.
— Prečo? — nechápal.
— Chcem, aby mala moje iniciály. Aby som aj ja raz vedela, aké je to — nosiť cudzie.
Odišla do spálne. V izbe zostal len pach vyžehlenej bavlny, ticho a pocit, že sa niečo skončilo.
