Emily vždy snívala o živote v prírode, ďaleko od mestského hluku. Po svadbe s Jackom sa presťahovali do útulného starého domu na okraji malého mestečka, obklopeného kopcami, poľami a lesmi. Mali malú farmu — zopár sliepok, dve kozy a, čo bolo pre Emily najdôležitejšie, koňa menom Luna.
Luna nebola len zviera. Bola jej priateľkou — múdra, citlivá a nesmierne oddaná. Keď Emily otehotnela, Luna sa od nej takmer neoddeľovala. Neustále ju nasledovala, jemne sa jej opierala o brucho, akoby počúvala tlkot malého srdiečka.
Všetko sa zmenilo len pár týždňov pred pôrodom.
V jedno teplé jesenné popoludnie sa Emily vybrala na lúku, aby pozdravila Lunu a trochu sa prešla. Slnko zapadalo, vzduch bol tichý a pokojný.
Zrazu — prudká bolesť. Zohla sa a chytila oplotenie. Boli to kontrakcie. Príliš skoro. Príliš silné. Telefón zostal doma. Jack bol preč, k najbližším susedom to bolo takmer kilometer. A Emily už nevládala ísť.
Kľakla si do trávy, snažila sa dýchať. Luna prišla k nej, nepokojná, napätá. Chvíľu stála a potom… sa prudko otočila a utekala preč.
Prešlo desať minút. Emily už takmer omdlievala, keď začula známe erdžanie. Luna sa vrátila. A v papuli držala… telefón.
Ako ho našla? Ako ho chytila? Nikto nevie. Ale fungoval. Emily, trasúcimi sa rukami, zavolala záchranku. Zostala ležať v tráve, Luna pri nej, nepohnuteľná, strážila ju.
Keď dorazili záchranári, boli v šoku — veľký kôň ležal vedľa tehotnej ženy a nepúšťal nikoho k nej, kým Emily nepošepkala: — To je v poriadku, dievča, sú to naši.
V nemocnici porodila zdravé dievčatko, trocha predčasne. Nazvali ju Hope — Nádej.
Keď sa Jack vrátil, prvé, čo urobil, bolo, že šiel k Lune. Objímal ju okolo krku a plakal. Odvtedy sa Luna stala miestnou legendou — koňom, ktorý zachránil dva životy.
Emily každý rok rozpráva dcére: — Narodila si sa vďaka tomu, že jeden kôň urobil nemožné — zachránil nás.
