V ten deň sa Marcos ponáhľal. Cesta v horskom údolí sa tiahla ako úzka stuha medzi skalami, vietor víril prach a slnko sa už skláňalo k západu. Musel sa dostať do dediny pred zotmením — zostával len starý most cez rieku.
Jazdil na svojej kobyla Belle — múdrej, silnej a pokojnej, ktorá bola s ním už päť rokov. Spolu prešli búrkami, horskými priechodmi aj daždivými nocami. Nikdy ho nesklamala.
Tentoraz však, keď sa priblížili k mostu, Bella sa náhle zastavila.
Zostala stáť a nepohla sa ani o krok.
Marcos potiahol opraty, pobádal ju, hovoril najprv pokojne, potom dôraznejšie. Ale kobyla sa nehýbala. Uši mala vzpriamené, svaly sa jej triasli a oči mala doširoka otvorené. Urobila krok vpred a hneď cúvla.
— No tak, Bella! — zvolal podráždene. — Už len kúsok!
Ale kobyla zafŕkala a akoby v panike cúvla, kopytami rinčala po kameňoch. Marcos cítil, ako mu po chrbte prebehol chlad.
Zosadol a pozrel sa na most pozornejšie.
Dosky boli staré, no vyzerali pevne. Kopol do nich — zvuk bol dutý, no nie podozrivý. Aby si dokázal, že sa niet čoho báť, urobil krok dopredu.
Vtom Bella hlasno zarehktala — tak, ako to ešte nikdy nepočul. Zvuk bol ostrý, ako varovanie.
Marcos zastal. A pod jeho nohou sa ozvalo praskanie.
Odskočil späť — doska, na ktorú stúpil, sa prepadla. Potom ďalšia. A v nasledujúcej sekunde sa celý most zrútil do hučiacej rieky.
Zostal stáť, neschopný uveriť. Keby Bella spravila ešte jeden krok, padli by spolu.
Marcos pristúpil ku kobyle, pritisol čelo k jej krku. Dýchala ťažko, ale pokojne.
Zašepkal:
— Ďakujem, dievča… zachránila si nám život.
Keď sa konečne dostali do dediny obchádzkou, miestni mu povedali, že most bol dávno “prekliaty” — opravovali ho, ale vždy sa znova zrútil. Vraj tam kedysi zahynul celý povoz.
Odvtedy sa Marcos s Bellou už nikdy nehádal. Pochopil: niekedy zvieratá cítia to, čo my nedokážeme ani vidieť, ani počuť.
A vždy, keď vietor roznášal prach z hôr, spomenul si na to rehotanie — nie strach, ale varovanie, ktoré mu zachránilo život.
