Pre Annu jej mačka Molly nebola len zviera — bola skutočnou priateľkou. Múdra, milá a trochu tvrdohlavá, Molly sa vždy vracala domov načas, akoby poznala hodiny. Ale raz sa všetko zmenilo.
Ráno mačka ako zvyčajne vyšla na dvor — a viac ju nikto nevidel. Jeden deň — nič. Druhý — žiadna stopa. Anna prešla celý okolie, vyvesila oznamy, večer ju volala ako predtým. Ticho. Zdalo sa, že Molly zmizla bez stopy.
Tretí deň Anna už zadržiavala slzy. A práve vtedy večer začula známe mňaukanie pri dverách. Molly sa vrátila — unavená, zaprášená, ale živá. Anna ju schytila do náručia a až vtedy si všimla niečo zvláštne.
Na obojku, vedľa známky, bol pripevnený malý zvinutý papierik. Opatrne zložený a previazaný niťou. Annine ruky sa triasli, keď ho rozbaľovala.
Na papieri bolo úhľadným písmom napísané:
„Ďakujeme za starostlivosť. Vaša mačka k nám chodila každý večer. Zachránila našu dcéru pred osamelosťou. Nebojte sa, je v poriadku.“
Anna to čítala znova a znova. Nebol tam podpis. Len dátum a adresa — neznáma ulica na druhom konci mesta.
Neskôr tam Anna išla. Ukázalo sa, že tam býva žena s dievčatkom, ktoré prekonalo ťažkú chorobu. Keď k nim mačka prvýkrát prišla, dieťa bolo v depresii. Molly sa stala jej každodenným hosťom — a práve tieto návštevy vrátili dievčaťu úsmev.
„Len prišla, sadla si vedľa nej a pozerala sa na ňu. Naša dcéra začala znova hovoriť,“ povedala matka.
Odvtedy sa Molly stala symbolom dobroty v ich susedstve. Anna ju občas pustila von — a vždy vedela, že nesie niekomu kúsok tepla.
Príbeh sa rýchlo rozšíril po sociálnych sieťach. Ľudia písali, že „mačky cítia bolesť lepšie ako ľudia“ a že aj náhodné zmiznutie môže byť skutočným zázrakom.
A Molly, akoby sa nič nestalo, teraz spí na parapete, pozoruje svet — a zdá sa, že všetko chápe.
