Keď Oľivia začula zvláštny zvuk z kúpeľne, pomyslela si, že práčka opäť štrajkuje. Nový dom, nová technika — to sa stáva. Hluk, syčanie, ľahké klopanie — všetko sa zdalo normálne, až kým nenastalo ticho.
Pristúpila k práčke, aby vybrala bielizeň. Otvorila dvierka — a niečo dlhé, klzké a živé pomaly vykĺzlo von.
Oľivia uskočila, srdce jej padlo až do päty. Na bielych dlaždiciach sa vlnil had — čierny, lesklý, tenký, akoby ešte mokrý od mydlovej vody. Jazyk mu rýchlo kmital, akoby syčal, ale bez zvuku.
Oľivia bežala po mop, potom po telefón. Ale keď sa vrátila — hada už nebolo. Len mokrá stopa na podlahe, smerujúca za práčku.
Zavolala manžela, ten prišiel o pol hodiny, všetko prezrel — nič. Ani stopy. „To sa ti zdalo,“ usmial sa. „Možno remienok z bielizne.“
Oľivia sa snažila upokojiť, ale v noci opäť počula ten istý zvuk. Najprv tiché škrabanie, potom kovové „klak–klak“, akoby niečo narážalo zvnútra bubna.
Zapla baterku na mobile, pristúpila bližšie. Práčka bola vypnutá. Ale bubon… sa pomaly začal točiť sám.
Vo vnútri sa mihlo niečo čierne. Tieň, kruh, lesk kože. Oľivia vykríkla a cúvla.
Ráno zavolala odborníka. Muž práčku prezrel, zložil zadný panel — a zamračil sa.
— Ste si istá, že vám tam nič nespadlo?
— Samozrejme. Prečo?
Vytiahol z vnútra hadiu kožu — dlhú, celú, akoby tvor jednoducho zhodil kožu priamo vo vnútri práčky.
Odvtedy Oľivia perie len cez deň. A vždy kontroluje bubon — aj keď vie, že je prázdny.
Ale niekedy, keď otvorí dvierka, prisahá, že počuje syčanie z hĺbky, akoby tam niekto stále bol.
