Keď starý dom Emily a Marka zaplavila silná búrka, mysleli si, že ide len o ďalšiu bežnú nepríjemnosť. Praskla rúrka v kuchyni, voda zaplavila izby a do rána sa podlahy nafúkli, stali sa nerovnými a v dome sa šírila vôňa vlhkosti a starého dreva.
Emily sedela pri okne a držala šálku studenej kávy.
„Budeme musieť všetko vymeniť,“ vzdychla si.
Marka, ktorý stál na kolenách s páčidlom v rukách, to nepotešilo.
„Áno, dosky už nevysušíme. Všetko pôjde na výmenu,“ zamumlal.
Dom zdedil Mark po dedkovi – starý, predvojnový, s hrubými stenami a ťažkými trámami. Pod ním nikdy nebola pivnica, aspoň tak hovorila jeho matka. Žili tu len rok, užívali si ticho a pohodlie a nikdy by ich nenapadlo, že pod ich podlahou sa môže skrývať niečo iné.
Keď Mark podvihol prvú dosku, spod nej sa vydral studený, zatuchnutý vzduch.
„Cítiš to?“ zamračil sa.
Emily sa priblížila. „Ako keby to bol prievan… Ale odkiaľ?“
Odstránil ešte niekoľko dosiek a zrazu sa páčidlo s tupým zvukom udrelo o kov. O minútu obaja stáli a hľadeli na to, čo sa pred nimi otvorilo: hrdzavý kovový poklop s okrúhlou rukoväťou uprostred.
„To nie je možné,“ zašepkala Emily. „V dome nie je pivnica.“
„Tak sme sa mýlili,“ odpovedal Mark, ale jeho hlas sa zachvel.
Chytil sa za krúžok a potiahol. Poklop sa so škripotom poddal. Spod neho zavial chlad a vlhkosť. Do tmy viedli kamenné schody.
„Mark… možno by sme tam nemali liezť?“ povedala Emily neisto.
On sa usmial. „Naozaj to chceš nechať tak?“
Lampa sa triasla v jeho ruke, keď začali schádzať dole. Schody boli vlhké, steny tehlové, miestami zrútené. Na konci schodov ich čakala malá miestnosť. Strop bol nízky, vzduch ťažký. Na stenách boli stopy po sadzi, akoby tu horeli sviečky. V rohu stál starý stôl, zaplavený prachom, a na ňom hrdzavé nástroje, sklenené nádoby a zamknutá kovová skrinka.
Mark položil lampu na podlahu a podvrtol viečko. Zámka zapraskala a viečko odpadlo. Vo vnútri ležali zožltnuté papiere, niekoľko fotografií a malý drevený kríž.
Emily trasúcimi rukami vzala obálku s nápisom vyblednutým atramentom:
„Pre toho, kto to nájde“.
Otvorila list. Písmo bolo nervózne, nerovnomerné:
„Ak to čítate, znamená to, že ste našli skrýšu. Tento dom ukrýva to, čo nemalo byť nájdené. Tu sú zapísané mená tých, ktorí zmizli, a tých, ktorí ich odviedli. Ak si ceníte pokoj, zavrite poklop a zabudnite, čo ste videli.“
„Čo je to za bláznovstvo?“ zašepkala Emily.
Mark prelistoval papiere: mená, dátumy, krátke poznámky – „odišiel v noci“, „počuli kroky“, „našli pri rieke“.
„Vyzerá to ako denník… alebo správa,“ zamumlal.
Zrazu sa zhora ozvalo buchnutie dverí. Ticho. Svetlo bliklo.
„To je vietor,“ rýchlo povedal Mark.
Ale keď vyšli hore, dvere do obývačky boli zatvorené. Hoci predtým, ako zišli dole, ich nechali otvorené.
A na prahu boli čerstvé stopy od mokrých topánok.
Emily sa pozrela na Marka.
„Zul si si topánky, však?“
„Samozrejme, že som si ich zul,“ odpovedal chrapľavo.
V tom momente sa z podlahy ozval tichý zvuk. Akoby niekto trikrát zaklopal.
Tuk… tuk… tuk…
Mark sa prudko otočil k poklopu. Poklop sa pomaly spúšťal sám, vŕzgajúc kovom. Emily vykríkla a ustúpila dozadu, pritískajúc list k hrudi.
Poklop sa zavrel. Ticho opäť zaplnilo dom.
Pozrela na list – a zbledla. Pod starým nápisom bolo teraz vidieť čerstvý tmavý atrament:
„Vitajte doma“.
Odvtedy Emily a Mark žijú v tomto dome… ale každú noc sa z podlahy ozývajú tiché kroky, akoby tam niekto stále čakal, kedy sa poklop znova otvorí.
