Keď sa Klára prvýkrát zastavila pred schodmi vo vlastnom dome, mala pocit, že si z nej schody robia posmech. Už na druhom poschodí sa zadýchala, nohy sa triasli, srdce bilo tak silno, že sa musela držať zábradlia. Mala iba 36 rokov, ale telo ju zradilo.
„Len únava,“ utešovala sa.
Ale únava neprechádzala.
Lekári hovorili pokojne, takmer ľahostajne:
— Musíte schudnúť, Klára. Vaše srdce to nezvláda.
Usmievala sa, ale doma plakala. Pretože to nebol len problém s váhou. Bola to samota, nekonečná práca, večné „od pondelka začnem“.
Ten deň so schodmi sa stal zlomovým bodom.
Najprv len chodila okolo domu. Päť minút. Desať. Potom — okolo bloku. Susedia ju zdravili s miernym súcitom: „Šikovná, snaží sa.“
Po týždni — mínus jeden kilometer vzduchu.
Po mesiaci — mínus jedna veľkosť.
Po troch — mínus viera, že „to nepôjde.“
Všetko menila pomaly. Vyhodila sladkosti z chladničky. Prestala sa pozerať na váhu — a začala sa pozerať na nebo. Každý deň si na zrkadlo písala:
„Ešte jeden krok — a si bližšie.“
Niekedy to bolo ťažké. Chcelo sa vzdať. Raz v zime, keď sa vracala z behu, spadla do snehu a začala plakať uprostred cesty. Vtedy k nej prišiel asi desaťročný chlapec, podal jej ruku a povedal:
— Ste super. Mama hovorí, že keď človek padá, znamená to, že ide.
Tieto slová si zapamätala navždy.
Prešiel rok. Klára opäť stála pred tými istými schodmi — ale tentoraz nie doma, ale na mestskom maratóne, kde cieľová čiara bola na streche starej budovy, štyridsať metrov nad zemou.
Dav kričal, mávali vlajkami. Klára cítila, ako jej srdce bije znova — ale teraz nie zo strachu. Zo šťastia.
Keď začala stúpať, svaly pálili, dych sa krátil, ale nezastavila sa. A potom — posledný schod. Nohy sa triasli, ale ona nešla — bežala.
Ľudia na streche tlieskali.
Zdvihla ruky a zasmiala sa.
Nie preto, že schudla.
Nie preto, že vyhrala.
Ale preto, že sa vrátila k sebe — k tej, ktorá verila v „ešte jeden krok.“
