Keď Emma a Michael stáli pri oltári, bola presvedčená, že ich čaká život plný lásky, cestovania a tichého šťastia. Svadba bola veselá a dojemná – so slzami radosti, prípitkami a množstvom hostí. Po celý čas Emma snívala len o jednom – o svadobnej ceste, kde budú konečne len sami dvaja.
Michael sa tajomne usmieval a sľuboval prekvapenie. Emma si predstavovala biele pláže, večere pri sviečkach a prechádzky pod hviezdami. No skutočné prekvapenie ju čakalo už na letisku.
Vedľa Michaela stála jeho mama – Mary, čulá, energická, v novej športovej súprave a s kufrom, ktorý sa len tak-tak zmestil na vozík.
— Tak, a môžeme ísť! — povedala s rozžiareným úsmevom. — Letím s vami, deti moje! Už dávno som nebola pri mori.
Emma strnula, neschopná uveriť vlastným ušiam.
— Mama, — povedal Michael akoby ospravedlňujúco, — pomyslel som si, že aj ty potrebuješ oddych. Takže letíme všetci spolu.
Slová jej uviazli v hrdle. Namiesto dlho očakávanej romantickej dovolenky ju čakal rodinný výlet v trojici.
Prvé dni pripomínali komédiu. Na pláži si Mary vždy položila ležadlo medzi nich, starostlivo syna natierala opaľovacím krémom a nahlas pripomínala:
— Michael, neplávaj ďaleko! A ty, Emma, dávaj pozor, aby sa nespálil!
Emma sa snažila usmievať, ale cítila sa úplne navyše.
Večer túžila po romantickej večeri, ale Mary s nadšením oznámila:
— Už som rezervovala stôl! Pre troch, pri okne. Tam podávajú výborné ryby, presne také, aké robím doma.
Michael sa len usmial:
— Mama, ty myslíš na všetko, ďakujem.
Emma mlčala.
Na tretí deň sa odhodlala:
— Možno by ste si dnes mohli oddýchnuť, a my by sme zašli na večeru len dvaja?
Mary prekvapene zdvihla obočie:
— Prečo bezo mňa? Veď sme rodina! Ja predsa neprekážam.
Michael rozpačito sklopil oči:
— Nech ide s nami, aj mama chce tráviť čas spolu.
Počas večere Mary rozprávala bez prestávky, čašníkovi vysvetľovala, ako „má všetko pod kontrolou“, a dávala rady, čo by si mali objednať. Emma sedela s napätým úsmevom a cítila, ako sa jej podráždenie mení na únavu.
Štvrté ráno vstala skôr ako obvykle a našla Mary na ich balkóne – v jej župane, s pohárom kávy v ruke.
— Aké nádherné ráno! — povedala sviežo. — A vy prečo tak dlho spíte? Dnešná mládež je úplne lenivá!
V tej chvíli Emma pochopila, že dovolenka sa zmenila na skúšku. Romantika zmizla, zostali len materské rady a trápne situácie.
Šiesty deň sa stalo niečo, čo úplne zlomilo Emmine nervy. Pripravila si svoje obľúbené šaty, aby sa s manželom odfotila. Keď vyšla z kúpeľne, uvidela Mary pred zrkadlom – v tých istých šatách.
— Pomyslela som si, že tebe v nich bude príliš teplo, — povedala s nevinným úsmevom. — Ale mne sedia dokonale.
Emma nedokázala povedať ani slovo. Michael sa len zasmial:
— Mama, naozaj ti pristanú.
Ten večer sedela Emma sama na pláži. Cítila, že tento svadobný výlet sa stal skúškou nielen jej trpezlivosti, ale aj samotného manželstva. Michael nevidel nič zvláštne.
— Čo mám robiť? — povedal a pokrčil plecami. — Mama je predsa sama, nech sa poteší.
Ráno siedmeho dňa sa začalo znepokojivo. Na pláži bolo ticho a Mary nikde nebolo. Zostali len jej klobúk, stopy v piesku a šálka s vychladnutou kávou.
Emma sa rozbehla k moru. Stopy viedli k vode a tam sa stratili. Vietor ich rýchlo z piesku zmyl.
— Michael! — zakričala. — Kde je tvoja mama?!
Michael pribehnul, celý bledý. Niekoľko sekúnd nedokázal povedať ani slovo. Potom začal prehľadávať pláž, pýtať sa ľudí, volať záchranárov. Nikto nevidel, kam Mary išla. Na kamerových záznamoch bolo vidieť, ako kráča po brehu… a potom zmizne za zákrutou.
Večer sa vliekol nekonečne dlho. Emma sedela na balkóne a pozerala na more, zatiaľ čo Michael bezradne chodil po izbe, volal políciu a personál hotela. Nakoniec sa zosypal na posteľ a zašepkal:
— Je to moja vina. Nemal som ju brať so sebou.
Emma mu chcela povedať niečo utešujúce, ale cítila zvláštnu zmes úzkosti a úľavy. A hanbila sa za ten pocit.
Nasledujúce ráno im oznámili:
— Vaša mama sa našla.
Michael zbledol.
— Kde?
— Na susednej pláži, päť kilometrov odtiaľto. Sedela v kaviarni a jedla zmrzlinu. Povedala, že sa len trocha prešla.
Keď tam prišli, Mary ich privítala s úsmevom:
— Ach, prečo ste takí bledí? Iba som sa šla trochu nadýchať čerstvého vzduchu. Tam sú také krásne vlny…
— Mysleli sme si, že ste sa utopili! — vykríkla Emma.
— Bože môj, vy ste takí precitlivení, — povzdychla si Mary. — Preto som šla s vami – aby som všetko kontrolovala. Bezomňa by ste sa zbláznili.
Michael stál mlčky, potom pevne povedal:
— Mama, ideš domov.
Mary strnula.
— Čože? Vy ste sa zbláznili! Ja som sa len začala uvoľňovať!
Michael však nezaváhal. Kúpil jej letenku na najbližší let. Bolo to po prvýkrát, čo v ňom Emma videla skutočnú rozhodnosť.
Keď lietadlo vzlietlo, Emma prvýkrát pocítila úľavu. Na pláži opäť zavládlo ticho. Zostali sami dvaja.
Večer, keď pozerali na západ slnka, Emma ticho povedala:
— Myslela som si, že táto svadobná cesta všetko zničí. Ale možno práve naopak – ukázala nám, kto v skutočnosti sme.
Michael jej stisol ruku.
— Niekedy musíš prejsť takýmto skúšaním, aby si pochopila, čo je naozaj dôležité.
More šumelo jemne, mesiac stúpal nad obzorom a Emma cítila, že ich skutočný život sa možno práve začal. Bez rád, bez tretieho miesta medzi nimi. Len oni dvaja.
