Každé ráno, presne o deviatej, pán Artur vyšiel zo svojho domu a šiel k ceste. Vždy mal na sebe to isté: čistú košeľu, vyžehlené nohavice, kabát a v rukách stálu kyticu ruží. Stál pri krajnici, ticho, mierne opretý o palicu, a pozeral do diaľky. Niekedy zamával okoloidúcim autám, niekedy len čakal.
Najprv sa susedia smiali — „starý pán s kvetmi“, „čaká autobus, ktorý nechodí“. Ale dni plynuli, týždne sa menili na mesiace, a on tam stále stál. Každý deň. V zime, v lete, v daždi, v snehu — vždy s kvetmi.
Miesto si na neho zvyklo. Niekto ho pozdravil, iný mu ponúkol odvoz, ale on vždy odmietol:
— Ďakujem, počkám.
Raz sa mladá novinárka Laura rozhodla zistiť jeho príbeh. Prišla, predstavila sa a spýtala sa:
— Prepáčte, čakáte niekoho?
Artur sa usmial.
— Áno. Čakám. Každý deň — v rovnakom čase.
— A koho?
Pozrel sa do diaľky a ticho povedal:
— Manželku.
Laura zostala v rozpakoch.
— Prepáčte… ale veď…
Prikývol.
— Viem. Už tu nie je. Desať rokov.
Vydýchol a dodal:
— Ale sľúbila: “Ak budeš môcť, čakaj ma pri ceste, tam, kde sme sa prvýkrát stretli.”
Odvtedy tam stál každý deň — na tom istom mieste, kde ju kedysi prvýkrát uvidel, a aj vtedy mala v rukách kyticu ruží.
Ľudia mu začali nosiť čaj v termoske, pomáhali mu vymieňať kvety. Niekto dokonca postavil lavičku vedľa. A potom, v pochmúrny novembrový deň, neprišiel. Ľudia si to všimli hneď.
Keď susedia vošli do jeho domu, na stole stála čerstvá kytica ruží — a pohľadnica s nápisom:
„Ďakujem, že si čakal. Znova sa stretneme pri ceste.“
