Noc bola tichá. Oľga sa už chystala spať, keď zrazu začula zvláštny zvuk — akoby sa niekto škriabal alebo klopal po kovovom zábradlí. Najprv si myslela, že to je vietor alebo mačka, ale hluk sa zopakoval — krátko, zúfalo.
Vyšla na balkón. Dole — prázdny dvor, svetlo z niekoľkých lámp, nikde ani živej duše. Ale keď zdvihla zrak vyššie, srdce jej padlo do päty. Na susednom balkóne, o poschodie vyššie, visela žena, držiac sa jednou rukou za zábradlie. Jej pery sa pohybovali, no slová nebolo počuť. Len slabé „pomôžte“…
Oľga na sekundu stuhla, potom sa vrhla dovnútra. Chytila telefón a zakričala na muža:
— Na balkóne! Žena padá! On vybehol, pochopil — a už bežal po schodoch hore.
Oľga volala záchranu, no cítila, že každá sekunda sa počíta. Vrátila sa na balkón a snažila sa na ňu dosiahnuť — medzi nimi bol len meter, ale zdal sa nekonečný.
— Vydrž! Som tu s tebou, počuješ? Nepúšťaj sa!
V odpovedi — tlmený vzlyk.
Keď manžel dorazil na poschodie, dvere susedky boli zamknuté zvnútra. Lámal zámok holými rukami. A dole už stáli ľudia — niektorí vybehli z domov, iní volali pomoc.
Zrazu sa ozvalo prasknutie — žena začala kĺzať dole. Oľga zakričala, natiahla sa a chytila ju oboma rukami za zápästie.
— Nie! Nepúšťaj sa! Počuješ?!
Telo susedky sa triaslo, prsty sa šmýkali…
A potom sa v tme ozval buchot dverí a hlas:
— Mám ju! Držím!
O pár sekúnd bolo po všetkom. Žena žila. Vystrašená, plačúca, ale živá. Oľga stála na svojom balkóne, necítila ruky ani nohy. Hasiči dorazili o pár minút. Povedali, že ešte chvíľa — a bolo by neskoro. Ráno, keď slnko zalialo dvor, na susedkinom balkóne stál kytica.
Na nej bola pripnutá kartička:
„Ďakujem, že ste ma počuli. Nielen zvuky — ale aj mňa.“
