Keď vietor z kopcov prinášal vôňu mokrej trávy a ihličia, Mária často chodievala k rieke — tam, kde voda tiekla potichu a dalo sa myslieť na čokoľvek. Po smrti manžela sa to stalo jej zvykom: každý večer zostúpila k brehu, sadla si na starý peň a len počúvala, ako voda šepká.
V ten večer bolo všetko ako zvyčajne. Rieka sa trblietala vo večernom slnku, vážky bzučali nad tŕstím a Mária sa už chystala odísť, keď medzi vlnami niečo zažiarilo. Malý chumáč srsti sa točil v prúde. Najprv si myslela, že je to odpadok alebo hračka, no potom začula slabé pískanie.
— Bože môj… živé! — zašepkala a bez váhania vošla do studenej vody.
Vytiahla drobné zvieratko — trasúce sa, mokré, celé od bahna. Podobalo sa na malú vydru, ale bolo čudne tvarované, s krátkym chvostom a veľkými, inteligentnými očami. Na krku malo kožený remienok s kovovým medailónom.
Mária ho vzala domov, zabalila do uteráka, dala mu misku s mliekom a celú noc sledovala, ako sa preberá. Ráno už cupitalo po izbe, smiešne sa kolísajúc na krátkych labkách.
— No, ty si ale zázrak… — povedala ticho. — Nazveme ťa Rik.
Keď zložila remienok, všimla si, že medailón sa dá otvoriť. Vo vnútri bola malá kovová kapsula so zvinutým papierikom. Na ňom bolo napísané jemným písmom:
«Ak ste našli toto zviera — nesie dôkaz. Nevyhadzujte. Nepredávajte úradom. Prídu si poňho.»
Mária sedela a nechápala. Aký dôkaz môže niesť zviera? A kto poňho príde?
Keď ho skúmala bližšie, všimla si drobný šev na boku — akoby bolo kedysi rozrezané a zošité. Vzala lupu a stuhla: pod kožou sa leskla kovová doštička.
— To nie je obyčajné zviera… — zašepkala.
O pár dní bol Rik úplne krotký. Chodil za Máriou, jedol z ruky a akoby rozumel jej slovám. Občas labkou ťukol do medailónu, akoby jej niečo pripomínal.
A potom sa to začalo.
Poštár priniesol balík bez odosielateľa. Vo vnútri bola USB kľúčenka a odkaz:
«Čoskoro sa dozviete pravdu. Ale buďte opatrná. Rik nie je len zviera.»
Mária zapojila USB do notebooku. Na videu bola laboratórium, ľudia v bielych plášťoch a klietky so zvieratami. V jednej z nich — presne ako Rik. Hlas mimo záber hovoril:
— Experiment č.17. Nosič dát pripravený. Informácie sú zakódované v tkanivách organizmu. Kód nemožno získať bez živého vzorku.
Mária odtiahla ruku od klávesnice. Znamená to, že ten drobec je živý nosič dát? Kto a prečo ho hodil do rieky?
V noci niekto zaklopal na dvere. Tri krátke údery. Pauza. Ešte jeden.
Vonku svetlá auta, hlasy:
— Pani Volkova? Sme z vedeckého centra. U vás sa nachádza objekt patriaci štátu. Prosíme o jeho vrátenie.
Mária pritúlila Rika.
— Ššš… neboj sa.
Na druhý deň nasadla do autobusu a odišla do iného mesta. Schovala zvieratko a išla za známym biológom Sergejom.
Po chvíli ticha povedal:
— Toto nie je zviera. Je to bioinformačný nosič. Dáta sú zakódované v jeho DNA. Ak je to štátny experiment, obsahuje informácie, za ktoré niekto zaplatil životom.
— A čo teraz? — spýtala sa.
— Ak chceš zachrániť seba aj jeho, musíš zmiznúť.
O dva dni bola preč. Krátka správa v novinách hovorila:
«Neznáma žena zachránila experimentálne zviera schopné ukladať šifrované údaje. Ich poloha je neznáma.»
Nikdy viac nikto nevidel Máriu ani Rika.
Len sa hovorí, že v horách, v starom dome, niekedy vidieť ženu pri okne s malým zvieratkom v náručí.
V jej očiach je pokoj.
Akoby poznala tajomstvo, o ktorom svet radšej nemá vedieť.
