Svadba Lili a Thomasa bola dokonalá: kvety, hudba, hostia, šťastie. Lili sa usmievala, keď kráčala k oltáru — no zrazu jej tvár zbledla, ruky sa zachveli a zrútila sa priamo na zem.
Najprv si mysleli, že sa jej len urobilo zle. Ale keď sa neprebrala, všetci pochopili — nie je to obyčajný mdloba.
Odviezli ju do nemocnice. Thomas držal jej ruku a šepkal:
— Lili, prosím, otvor oči…
Po hodine vyšiel lekár.
— Je živá, ale v kritickom stave. V jej krvi sme našli zvláštnu látku.
— Akú? — spýtal sa Thomas.
— Vyzerá to ako silná alergická reakcia. Ale zdroj — neznámy. Telo reagovalo, akoby sa otrávila.
Polícia preverila všetko — jedlo, nápoje, aj kyticu. Nič nevysvetľovalo, prečo skolabovala práve ona.
Na zázname z kamier vidno: pred obradom Lili vypila dúšok vody, ktorú jej podala žena v klobúku.
— Poznáte ju? — pýtali sa Thomasa.
— Nie. Vidím ju prvýkrát.
Po dvoch dňoch sa Lili prebrala. Bola zmätená.
— Kde som?.. Kto ste? — spýtala sa, hľadiac na manžela.
Lekári zistili: reakcia spôsobila dočasnú stratu pamäti. Lili si nepamätala nič — ani svadbu, ani Thomasa.
Snažil sa jej pomôcť spomenúť si: ukazoval fotografie, rozprával ich príbeh. Ale ona sa naňho dívala, akoby ho videla prvýkrát.
— Prepáčte, — povedala, — verím, že sme si boli blízki, ale nič necítim.
Potom lekári našli niečo ďalšie: v jej krvi boli stopy látky, ktorá sa v medicíne nepoužíva. Mohla sa tam dostať len úmyselne.
Kto to urobil? Prečo?
A prečo práve v deň svadby?..
Thomas neveril, že sa to deje. Včera sa smiala a hovorila, že ho miluje — a dnes sa naňho dívala ako na cudzieho.
Začal hľadať odpovede sám. Vypočúval všetkých, ktorí boli na svadbe — čašníkov, vizážistky, kvetinárky. Nikto nič nevidel. Len fotograf povedal zvláštnu vec:
— Tú ženu v klobúku som videl už ráno. Stála pri aute Lili a niečo držala v rukách. Myslel som, že je príbuzná.
Thomas to nenechal tak. Dal video polícii, no žena nebola rozpoznateľná. Iba veľký strieborný prsteň na ruke — jediná stopa.
Lili prepustili domov. Bola pokojná, no chladná. Lekár poradil, aby jej dal čas. Thomas poslúchol — no cítil, že niečo nesedí.
Jednej noci sa zobudil a počul, ako Lili potichu hovorí do telefónu:
— Nie… nič si nepamätám. Áno, rozumiem… ale nesmú to vedieť. — A stíchla, keď si všimla, že ju sleduje.
— S kým si hovorila? — spýtal sa.
— S nikým. Asi sa mi to len snívalo, — odpovedala a otočila sa.
Ráno Thomas skontroloval telefón — žiadne hovory. Ale pamäť ukazovala nedávne volanie na neznáme číslo.
V jej kabelke našiel bielu obálku bez podpisu. Vo vnútri:
«Musíš mlčať. Už sa to začalo.»
Thomas pochopil: nešlo o náhodnú otravu ani obyčajnú stratu pamäti. Niekto všetko naplánoval. Ale prečo — a prečo Lili?
O pár dní zmizla.
A to, čo Thomas našiel doma, mu obrátilo svet.
Začal ju hľadať — polícia, priatelia, nemocnica, susedia. Nikto ju nevidel. Telefón vypnutý, dokumenty preč.
Na štvrtý deň dostal list bez odosielateľa. Písmo bolo jej.
«Nehľadaj ma. Je to pre tvoju bezpečnosť. Odpusť.»
Neveril. Bol si istý, že ju niekto prinútil to napísať.
Znovu si pozrel svadobné video. V momente, keď Lili spadla, vedľa ženy v klobúku stál muž v sivom obleku. Na ruke mal rovnaký prsteň.
Thomas priblížil obraz. Bol to lekár z nemocnice, ktorý ju prvý vyšetroval.
Všetko súviselo — otrava, pamäť, zmiznutie. Ale prečo?
V nemocnici mu povedali, že lekár je na „dovolenke“. Žiadna adresa, žiadny kontakt.
Na druhý deň mu niekto zavolal. Ženský hlas pokojne povedal:
— Pán Brown, hľadáte Lili? Prestaňte. Je to jediný spôsob, ako ju zachrániť.
— Kto ste? Kde je?!
— Nie je tou, za koho ju považujete. Ak ju milujete — zabudnite.
Hovor sa prerušil.
O týždeň v novinách:
«Neznáma žena nájdená v malom prímorskom meste. Bez dokladov, s čiastočnou stratou pamäti.»
Thomas tam okamžite išiel. Keď vošiel do izby, uvidel ju — Lili, s krátkymi vlasmi, v sivom plášti.
Pozrela sa naňho a ticho povedala:
— Prepáčte… poznáme sa?
Nevyslovil ani slovo. Len ju chytil za ruku.
Na zápästí pod obväzom sa zablysol strieborný prsteň — rovnaký ako u tých dvoch.
A v tej chvíli Thomas pochopil:
ona nestratila pamäť preto, že by nemohla.
Len jej — nedovolili pamätať si.
