Cestoval som vlakom z Varšavy do Krakova — unavený, podráždený, s ťažkým batohom a jedinou túžbou: po tichu. V kupé so mnou sedela žena okolo tridsiatky a dievčatko, asi trojročné, s copíkmi a veľkými sivými očami. Takmer nehovorili — matka čítala knihu a dievčatko hľadelo z okna, objímajúc plyšového zajka.
Vybral som balíček sušienok a šálku kávy z termosky — jednoduchá radosť z cesty. Na chvíľu som sa otočil, a keď som sa pozrel späť, dievčatko už žulo jednu z mojich sušienok. Pozeralo mi priamo do očí a chrumkalo, akoby skúšalo moju reakciu.
— Hej, — vyletelo zo mňa, — to je moje.
Len sa usmiala — omrvinky na perách, oči žiarili. Matka sa pozrela ponad okuliare, unavene:
— Prepáčte. Ona… niekedy… — a nedopovedala.
Chcel som sa nahnevať, ale niečo ma zastavilo. Možno preto, že dievčatko bolo také krehké, akoby zo skla. Nasledujúca polhodina sa zmenila na zvláštnu hru. Vzal som sušienku — ona natiahla ruku tiež. Niekedy — rovno z mojej dlane. Mrmlal som, a ona sa usmievala, akoby to bol tajný rituál. Matka mlčala, stále čítala, bez zásahu.
Keď som jej zo žartu podal poslednú sušienku, vážne sa na mňa pozrela a povedala:
— Ja som vás videla.
— Kde?
— Tam, na nástupišti. Stáli ste sám. A boli ste smutný.
Zostal som prekvapený.
— Si veľmi všímavá.
— Len som tiež smutná, — povedala ticho. — Ale mama hovorí, že nesmiem.
Žena zdvihla oči od knihy, trochu zbledla.
— Dosť, Emma, — povedala prísne. — Nerozprávaj.
Dievčatko stislo zajka a otočilo sa k oknu.
Vlak dunel po koľajniciach a mne bolo zvláštne ťažko. V hlave mi znelo: „tiež som smutná“. Vybral som ďalší balíček — chcel som jej ponúknuť, ale už spala, objímajúc hračku.
Na úsvite som sa zobudil prvý. Ženy v kupé nebolo. Len na sedadle ležal plyšový zajac.
Vyšiel som do chodby — nikde nikoho. Sprievodca povedal, že nikto nevystupoval.
Keď som otvoril batoh, aby som vybral termosku, vo vnútri ležal starostlivo vložený môj balíček sušienok — plný.
Navrchu — detský lístoček, napísaný krivými písmenami:
«Ďakujem, že ste sa podelili. Teraz vám bude ľahšie.»
Sedel som, pozerajúc na zajaca a ranné svetlo za oknom, a pochopil som: nie všetko, čo vyzerá ako náhodné stretnutie, je naozaj náhodné.
