Bol to dokonalý večer — sála vyzdobená svetielkami, sviečky sa odrážali v pohároch, hrala živá hudba. Nevesta v bielych šatách ako z rozprávky, ženích z nej nespúšťal oči. Všetci čakali na hlavný okamih — keď prinesú svadobnú tortu.
Rozhovory v sále utíchli, hostia zdvihli telefóny. Obrovská, viacposchodová torta sa pomaly posúvala na vozíku. Bielučká, ozdobená krémovými ružami a zlatými stuhami — skutočné majstrovské dielo. Niesol ju mladý čašník Ilja — snaživý, slušný, no trochu nervózny. Bola to jeho prvá veľká svadba.
Kráčal opatrne, ale ruky sa mu triasli. Okolo smiech, potlesk, záblesky kamier. Nevesta sa usmiala a chytila ženícha za ruku. Moderátor vyhlásil:
— A teraz — sladký okamih našej lásky!
Potlesk. Ilja spravil krok vpred… ešte jeden…
A zrazu — opätok jednej z hostí zachytil nohu vozíka. Všetko sa stalo v okamihu.
Torta sa naklonila. Ilja sa ju snažil zachytiť — ale bolo neskoro.
Rachot. Ticho. Krém, ruže a kúsky cesta sa rozleteli po bielom podlahe. Deti nadšene vykríkli, niekto sa zasmial — ale v sále zavládlo napäté ticho.
Nevesta stála nehybne. Jej šaty — pokryté krémom. Ženích mlčky hľadel na čašníka, ktorý bledol a triasol sa.
— Prepáčte… — zašepkal Ilja. — Prepáčte, ja…
Ale namiesto výčitky nevesta pristúpila bližšie, pozrela mu do očí a ticho povedala:
— Neospravedlňuj sa. Je to len torta.
Hostia si vydýchli. Niekto začal tlieskať, iný sa zasmial. Ženích, neudržiac sa, objal ju a zdvihol kúsok krému zo zeme:
— Tak čo, ochutnáme priamo odtiaľto?
Sála vybuchla smiechom a potleskom.
Neskôr, keď sa všetci smiali nad „najchutnejším pádom roka“, Ilja stál pri dverách — stále červený, ale usmiaty. Pochopil jedno: aj neúspech sa môže zmeniť na krásnu spomienku… ak máš okolo seba tých správnych ľudí.
