Alexej sa vracal domov po bežnom dni. Taška cez plece, v hlave myšlienky o tom, čo navariť na večeru. Slnko sa už skláňalo k obzoru, dvor bol tichý, takmer ospalý.
Kľúč už zasunul do zámky, keď zrazu periférne zazrel pohyb pri nohách.
Najprv si myslel, že je to vetvička. Hrubá, tmavá, lesklá v slnečných lúčoch. Ale potom sa vetvička pohla.
Alexej zamrzol. Na spodnom schode sa pomaly, ladne vliekol obrovský had.
Sekundy sa vliekli ako večnosť. Počul tlkot vlastného srdca a cítil, ako mu vysychá v hrdle. Had zdvihol hlavu — a ich pohľady sa stretli.
Nepamätal si, ako ustúpil. Jeden krok. Druhý. Tretí.
V hlave len jedno: „Ako?! Tu?! V meste?!“
Vedelo sa, že neďaleko je menší les. Ale že by sa taký tvor dostal až k domu… To sa zdalo nemožné.
O chvíľu si Alexej všimol detail, z ktorého mu po chrbte prebehol mráz.
Na hadovom krku bolo niečo ako obojok. Tenký tmavý pásik, pripomínajúci starý remienok alebo gumu.
To nebol divoký had.
Zavolal záchranárov, oči nespúšťal z plaza. Kým prišli, stál tam ako prikovaný, sledoval, ako had lenivo kĺže k dverám, akoby presne vedel, kam ide.
Keď dorazili odborníci, nechceli veriť vlastným očiam: bol to vzácny druh, ktorý v tomto regióne nežije. Domáci had — ušiel alebo bol vypustený. Ale najpodivnejšie bolo, čo našli pod obojkom: malý kovový štítok.
Na ňom bolo vygravírované:
„Č.7. Domov.“
Nikdy sa nezistilo, odkiaľ prišiel.
Odvtedy sa Alexej domov vracal s nepokojným pocitom — vždy sa pozrel na schody.
A niekedy, najmä počas tichých teplých večerov, sa mu zdá, že opäť počuje to jemné šušťanie pri dverách…
